AudioTrek

Vy na spoznávanie našich hôr nemusíte doplatiť. Prinášame Vám prepis Audiosprievodcu po vybraných chodníkoch slovenských hôr s dlhodobým cestovným poistením alebo poistením do hôr Spirit s finančným krytím zásahu Horskej záchrannej služby na Slovensku v stanovenom rozsahu.

Vitajte pri ďalšom podcaste. Dnes sa vyberieme po trase z Trangošky cez Štefánikovu chatu, Ďumbier, Chopok a vrátime sa späť na Trangošku. Naša trasa má 15 kilometrov a celkovo nastúpame okolo 1 330 metrov. Pôjdeme najprv po zelenej značke, potom sa napojíme na hrebeňovú červenú značku a zostúpime dolu na Trangošku po žltej značke.

My začíname na mieste zvanom Trangoška. Je to zhruba 1 100 metrov nad morom a toto miesto sa vlastne nazýva podľa doliny Trangoška, ktorou vlastne budeme vystupovať. Nachádza sa tu aj chata, kde sa môžete ubytovať, funguje tu aj kuchyňa, čiže kľudne sa tu môžete pred túrou občerstviť. Celá trasa vlastne sa bude nachádzať v Národnom parku Nízke Tatry. Tu platia trošku iné pravidlá, ako napríklad vo Vysokých a Západných Tatrách, čiže tie rozdiely sú hlavne v tom, že vo Vysokých Tatrách je veľa značkovaných chodníkov v zime uzavretých. Sú tam otvorené iba chodníky po chaty. Tu v Nízkych Tatrách je uzavretých na zimu iba o veľa menej chodníkov, asi nejaké 4 alebo 5. Vlastne tento chodník, po ktorom my pôjdeme, je otvorený celoročne.

Prvá časť chodníka je taká relatívne mierna. Pôjdeme popri potoku, ale postupne to bude čoraz strmšie, čiže napríklad v zimnom období môže byť tento chodník zľadovatený alebo bočné svahy, hlavne z ľavej strany od Ďumbiera, sú niektoré aj lavinózne. Čiže odporúčame si pozrieť vždy pred túrou aj všetky výstrahy, čo sa týka počasia, ale v zimnom období aj čo sa týka tej lavínovej situácie. A, samozrejme, netreba podceňovať ani Nízke Tatry, pretože my sa budeme tiež pohybovať vo výškach až okolo 2 000 metrov nad morom a tam to počasie môže byť výrazne odlišné ako tu dole. Čiže, samozrejme, treba mať so sebou nejaké vrstvy oblečenia navyše, treba byť pripravený aj možno v lete na nejaké búrky, čiže určite vždy mať so sebou nejakú nepremokavú vetrovku, poriadnu obuv, pretože, naozaj, budeme sa pohybovať vo vysokohorskom prostredí. Kvalitná obuv je dôležitá aj preto, že v prípade nejakých veľkých dažďov sa môže priľahlý potok vyliať až na chodník, čiže v tom prípade je naozaj dobré mať také vyššie topánky. V tých hrebeňových partiách, tam sa sneh môže nachádzať aj dlho na jar alebo začiatkom leta, čiže nie je tu výnimka, že aj koncom mája sa ešte stále na našej trase budú nachádzať snehové polia.

Ak sa s nami vyberiete na celú dĺžku trasy, ktorá je celkom náročná, netreba zabúdať na dostatok jedla a na pitný režim, pretože hlavne v letnom období tá energia vie veľmi rýchlo klesnúť. Hoci máme na trase dve vysokohorské chaty, kde si môžete doplniť občerstvenie, netreba sa na to úplne spoliehať. Pretože napríklad Kamenná chata na Chopku môže byť práve v tých medzisezónach na jar a na jeseň z dôvodu nižšej návštevnosti zavretá.

Celá dnešná túra sa nachádza v horskom prostredí, sú tu rôzne povrchy, čiže aj pri zachovaní všetkých bezpečnostných opatrení sa nám môže stať, že dôjde k nejakému úrazu. No a v tom prípade je potrebný zásah horskej služby, ktorý je oveľa náročnejší možno ako v nejakom mestskom prostredí, preto, samozrejme, netreba zabúdať ani na poistenie voči zásahu horskej služby, ktoré nie je hradené z bežného zdravotného poistenia.

Chodníkom, ktorým pôjdeme, je zásobovaná aj Chata Milana Rastislava Štefánika. Je to jedna z chát, na ktorú sa tovar aj v dnešnej dobe nosí ľudskou silou, fungujú tu horskí nosiči, presne tak isto ako vo Vysokých Tatrách. Pretože na chatu nevedie žiadna taká spevnená cesta, čiže nie je možný dovoz materiálu nejakými terénnymi autami. Samozrejme, ak treba na chatu vyniesť niečo veľmi objemné, tak sa využíva na to vrtuľník, no je to veľmi zriedkavé. Tá činnosť vrtuľníka je obmedzovaná aj z hľadiska ochrany prírody.

Horskí nosiči na Slovensku sú vlastne takí poslední šerpovia v Európe. História našich tatranských nosičov sa začala písať takmer pred dvesto rokmi. Tá tradícia pokračuje vlastne v nezmenenej podobe až do dnes. Mimochodom, súčasťou aj Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva na Slovensku a uchádzajú sa aj o zápis do zoznamu UNESCO.

Zásobovaniu chaty môžete pomôcť aj vy, pretože hlavne v letnom období sa vedľa chodníka nachádzajú také hlavne brvná, ktoré sa využívajú na kúrenie, a ak máte chuť a energiu, môžete nejaké to brvno vyniesť a na chate vám za to dajú čaj zadarmo.

Našou prvou zastávkou bude rázcestie Horný salaš, odkiaľ vedie chodník k Jaskyni mŕtvych netopierov, kde si povieme niečo viac o Ďumbierskom krase a jaskyniach Nízkych Tatier. A tam si nás môžete opäť zapnúť.

Nachádzame sa na rázcestí, kde sa odbáča k Jaskyni mŕtvych netopierov. Na niektorých mapách sa uvádza aj názov Horný salaš. Toto miesto je vo výške 1 400 metrov nad morom a samotná jaskyňa je zhruba o 100 výškových metrov vyššie. Chodník vedie v podstate priamo hore až k takej chatke, ktorá je viditeľná v podstate hneď od rázcestia. Celá tá Jaskyňa mŕtvych netopierov je súčasťou Ďumbierskeho krasu, ktorý je podstatnou časťou celých Nízkych Tatier. Okrem tohto Ďumbierskeho krasu máme v Nízkych Tatrách ešte Demänovský kras, Bystriansky a Važecký kras. V nich sa vlastne pôsobením vody vytvorilo veľké množstvo jaskýň a taký najväčší jaskynný komplex sa nachádza na severnej strane Nízkych Tatier v Demänovskej doline. Celý ten jaskynný systém má až skoro 20 kilometrov.

Čo sa týka Jaskyne mŕtvych netopierov, tak názov vznikol vlastne preto, že sa tu našlo veľké množstvo kostier netopierov a odhaduje sa, že ich vek je až niekoľko tisíc rokov. Táto jaskyňa je trošku odlišná oproti tým ostatným v Nízkych Tatrách a aj v iných pohoriach, pretože nie je dostupná voľne, ale na to, aby ste mohli do nej vstúpiť, musíte sa telefonicky prihlásiť. Alebo je to najlepšie, keď sa telefonicky prihlásite, pretože je potrebné mať so sebou profesionálneho sprievodcu. V tejto jaskyni nie je nejaké trvalé osvetlenie, svietite si iba karbidovými lampami, ktoré sú upevnené na prilbách, ktoré dostanete pri vstupe. No a môžete absolvovať 3 prehliadkové trasy – A, B a C. A vedie časťou, kde je najviac výzdoby, a je taká najmenej fyzicky náročná, a potom tie ďalšie trasy B a C sú už trošku menej vyzdobené, ale ich čaro je zase v tom, že prekonávate veľké výškové rozdiely cez komíny, lanové rebríky alebo vlastne iba po svojich. Tá trasa B končí na vrchole kopca a C, naopak, zlieza na dno jaskyne. Uvádza sa, že možno do budúcna vznikne aj nejaká ďalšia trasa D, ktorá by mala viesť až do takzvaného Bystrického dómu, ktorý má rozlohu väčšiu ako futbalové ihrisko.

Po ľavej strane od chodníka sa nachádza takzvaná Halašova jama. Je to taký krasový ponor povrchových vôd. Je to taká priepasť, pri ktorej sa nachádza aj taká nenápadná symetrická kopa kameňa, ktorá je vlastne mohyla lyžiarovi Halašovi, ktorý tu zahynul v lavíne. Pôvodný stav tohto pomníka si môžete potom pozrieť aj na dobovej fotografii vo vestibule Chaty Milana Rastislava Štefánika.

My budeme ďalej stúpať už odtiaľto trošku strmším chodníkom, čiže kľudne si tu dajte pauzu, občerstvite sa, pretože ten chodník pôjde takmer priamo nahor. No a, samozrejme, v zimnom období je práve v týchto miestach častý pád aj lavín, čiže určite si dávajte pozor, hlavne na tie svahy zľava, ako keby od Ďumbiera, pretože ak je nejaký nový sneh alebo veľa nového snehu, práve tie svahy môžu byť nebezpečné. Ak ste sa občerstvili, pokračujte spolu s nami po zelenej značke až na Chatu Milana Rastislava Štefánika, kde si nás opäť môžete zapnúť.

Nachádzame sa pri Chate Milana Rastislava Štefánika v nadmorskej výške 1 740 metrov nad morom. Okrem toho, že si tu môžete doplniť jedlo, je tu celoročne aj možnosť ubytovania a občerstvenia. No a okrem toho je to aj významná križovatka turistických trás – modrá značka vedie smerom na Liptov do Jánskej doliny, potom žltá značka vedie na juh, na Horehronie do Mlynnej doliny a až na Mýto pod Ďumbierom. Tieto dve križujú červenú značku, hrebeňovú, a tá je vlastne súčasťou aj Cesty hrdinov SNP, ktorá vedie z Dukly až na Slavín v Bratislave. Okrem toho, že tu máme túto križovatku, sa nám objavili konečne aj výhľady. Smerom na východ vidíme masív Králičky, v diaľke Rovienky, no a zase na opačnú stranu už vidíme masív Ďumbiera, ktorý je naším dnešným cieľom.

Chata Milana Rastislava Štefánika má dlhú históriu, no nie je najstarším turistickým objektom v Nízkych Tatrách. Tým prvým bola jej predchodkyňa na vrchole Ďumbiera, ktorá sa nazývala Karlova útulňa. Stála priamo na najvyššom bode, ale bola to iba taká jednoduchá kamenná chatka zo žulových balvanov a fungovala od roku 1902. Nebola tam žiadna stála služba ani možnosť občerstvenia. Po jej zániku prišlo také rozhodnutie ústredia Klubu československých turistov a spolu s odborom Klubu československých turistov v Podbrezovej sa rozhodli postaviť veľkú turistickú chatu v Ďumbierskom sedle. Pôvodne sa o to vytvorenie prístrešia zaujímala aj armáda. Nakoniec ostala tá realizácia čisto turistickou záležitosťou. Od položenia základného kameňa v roku 1924 jej výstavba trvala zhruba 4 roky a slávnostné otvorenie bolo 9. septembra 1928. A na tej slávnosti sa zúčastnilo až okolo 500 turistov. Taká možno nepríjemnosť sa stala hneď po otvorení a predpokladaným dôvodom toho incidentu bolo, že tá pamätná kniha bola prinesená z pražského ústredia Klubu československých turistov. No a niektorého zo Slovákov tak rozhnevala tá úvodná strana napísaná v češtine, že knihu nevhodne popísal a pohodil pri chate. Potom prvým chatárom sa stal Róbert Petrola, ktorý bol aj vlastne vedúcim výstavby chaty. Čiže spolu s manželkou a stavebnými kolegami vytvorili rovno aj personál novej chaty. Potom počas 2. svetovej vojny sa nepríjemné udalosti nevyhli ani Štefánikovej chate a v novembri 1944 bola chata fašistickými vojakmi značne poškodená. A vlastne na mieste bojov bol postavený pamätník sovietskemu partizánovi Babkinovi a ďalším jednotkám, ktoré tu za SNP operovali. Na pamiatku týmto padlým bojovníkom chata aj chvíľu dostala nové meno a volala sa Chata hrdinov SNP. K pôvodnému označeniu sa vrátila po revolúcii v roku 1990 a na priečelí je aj podobizeň a pamätná tabuľa Milana Rastislava Štefánika. Tak slangovo sa odvtedy aj chata volá, že Štefánička. Od roku 1991 až do dnes je chatárom Igor Fabricius, ktorý tu má aj rekord v množstve vyneseného tovaru na svojom chrbte na chatu.

Kúsok od chaty sa nachádza aj ďalšia pamätná tabuľa. Je venovaná Zolovi Palugyayovi, ktorý bol významným slovenským akademickým maliarom a tragicky zahynul v 30. rokoch v tesnej blízkosti chaty. My budeme pokračovať od chaty smerom na Ďumbier po červenej značke. Tu je taká zaujímavosť, že pôvodný chodník viedol takými cik-cakmi priamo na vrchol Ďumbiera, no kvôli tomu, že tu bola veľmi výrazná erózia a turisti nie vždy dodržiavali trasu chodníka a skracovali si ju, tak musela ochrana prírody pristúpiť k tomu, že tento pôvodný chodník bol uzavretý a na vrchol Ďumbiera musíme ísť takou miernou okľukou. Počas zimného obdobia je ale tá situácia trošku iná, pretože na hrebeni Nízkych Tatier funguje zimné tyčové značenie, teda aj na vrchol Ďumbiera sa dá ísť priamo hore po tom tyčovom značení, ak sa na chodníku nachádza minimálne 15 centimetrov snehu.

Od chaty budeme pokračovať už hlavným hrebeňom Nízkych Tatier, čiže určite treba zvýšiť opatrnosť. Bude to taký skalnatý chodník a tak isto na hrebeni často fúka silný vietor, čiže je dobré už pri chate sa možno trošku viac obliecť, a ak sa tu nachádzate niekedy na jar alebo na jeseň, keď môže byť ešte chladno alebo teploty môžu byť okolo 0 °C, tak určite odporúčame rukavice, možno turistické paličky, čiapku a určite je lepšie sa obliecť možno tu skôr okolo chaty, ako potom niekde v tom silnom vetre na hrebeni. Fakt to už môže byť celkom nepríjemné. Čo sa týka chodníka, tam je dôležité sledovať dobre tú červenú značku až do Krúpovho sedla a neodbočovať zbytočne niekde na ľavú stranu. No a v tom Krúpovom sedle je aj odbočka na vrchol Ďumbiera, kde sa my už nebudeme zastavovať a opäť si nás môžete zapnúť na vrchole najvyššieho kopca Nízkych Tatier.

Vystúpali sme na najvyšší vrch Nízkych Tatier, na Ďumbier, do nadmorskej výšky 2 043 metrov nad morom. Z vrcholu máme kruhový výhľad, dominuje mu Kriváň a Vysoké Tatry na severnej strane, potom viac smerom na západ sú to Západné Tatry, Chočské vrchy, ďalej západná časť hrebeňa Nízkych Tatier a na opačnú stranu východná časť hrebeňa Nízkych Tatier. A pri dobrej viditeľnosti vidíme až na Kráľovú hoľu. Keď sa pozriete z vrcholu priamo na sever, tak určite zbadáte veľmi strmé svahy severnej steny Ďumbiera, ktorá má až 500 metrov. Je to vyhľadávané miesto pre horolezcov, hlavne v zime. Ďumbier je aj častým cieľom skialpinistických túr. A tak isto jeho okolie, a aj potom Chopok – severná a južná strana týchto vrcholov – sa nachádza v skialpinistickom areáli, kde sa môže vlastne vykonávať skialpinizmus aj mimo turistických značkovaných chodníkov. Inde v pohorí Nízkych Tatier sa na skialpoch môžete pohybovať po trasách letných turistických chodníkov v koridore do 50 metrov. Okrem tohto areálu okolo Chopku a Ďumbiera je v Nízkych Tatrách ešte jeden skialpinistický areál v okolí Kráľovej holi vo východnej časti Nízkych Tatier.

Tým, že sú tu výborné podmienky na skialpinizmus, tak už v roku 1977 sa v oblasti Ďumbiera a Chopku konali 1. skialpinistické preteky v celej strednej Európe. Samozrejme, v zimnom období je vrchol Ďumbiera veľmi veterný a často sa tu môžu vytvoriť aj také snehové preveje, hlavne na severnú stranu, teda nad tú veľmi strmú stenu Ďumbiera. Stal sa tu aj taký zaujímavý úraz, že bola tu skupina skialpinistov, ktorí sa fotili na hrebeni, no ale 1 z nich vyšiel až príliš blízko k okraju a spadol vlastne s celým snehovým prevejom dolu smerom do Jánskej doliny. Bola to veľmi potom náročná záchranná akcia, pretože bolo zlé počasie, bolo hmlisto, veterno, bola aj snehová pokrývka, čiže nedal sa využiť vrtuľník. Dalo by sa povedať, že tento muž zázrakom prežil, pretože naozaj ten pád mal viac ako 500 metrov a on vlastne bol bez akéhokoľvek kontaktu s okolitým svetom a záchranárov zavolali iba tí jeho kamaráti, čo zostali na vrchole. No ale vzhľadom na tie veľmi nepriaznivé podmienky aj záchranárom trvalo veľmi dlho, kým sa k nemu dostali. Čiže on sám ležal bez možnosti pohybu okolo 4 hodín v teplotách hlboko pod bodom mrazu. Dá sa hovoriť naozaj o veľkom šťastí, že v takýchto podmienkach sa teda záchranárom podarilo ho zviesť živého a bez nejakých vážnejších následkov vlastne funguje bežne v živote.

Aj takéto udalosti sú príkladom toho, kedy je nevyhnutné mať turistické pripoistenie, pretože celý takýto veľmi dlhý zásah horskej služby, kde sa zúčastňuje strašne veľa záchranárov sa potom môže aj cenovo vyšplhať do veľmi vysokých súm. Z Ďumbiera pokračujeme po hrebeni, po červenej značke smerom do Krúpovho sedla a ďalej cez Demänovské sedlo až na vrchol Chopku, kde bude naša ďalšia zastávka a vy si nás opäť môžete zapnúť.

Nachádzame sa na Chopku vo výške 2 024 metrov nad morom. Z Chopku máme vlastne krásny kruhový výhľad na všetky strany – na severe výhľadu dominujú Vysoké Tatry s Kriváňom a priamo na sever sú to potom Západné Tatry, ďalej na západ Choč a Malá Fatra, no a na východ je to masív Ďumbiera a východnej časti Nízkych Tatier. Chopok je známy hlavne lyžiarskym strediskom. Zaujímavé je, že 1. sedačková lanovka bola postavená už v roku 1948 a viedla z Jasnej na Lukovú. O stavbe lanovky na Chopok sa začalo uvažovať hneď vlastne po 2. svetovej vojne a naplánovaná bola vlastne dvojúseková trasa z Kolieska na Lukovú a potom na Chopok. Išlo o dvojsedačkovú lanovku s odpojiteľným závesom. Vyrábala to firma z Chrudimy, z Česka. No a zvláštnosťou bolo, že cestujúci sedeli bokom k smeru jazdy. 1. úsek bol uvedený do prevádzky teda už v roku 1949. Potom neskôr v 50. rokoch vlastne s rozvojom lyžovania prišla taká myšlienka, že prepojiť obe strany Chopku – aj južnú, aj severnú – lanovkami. No a toto prepojenie sa postupne budovalo v 50. rokoch a bolo uvedené do prevádzky v lete v roku 1957.

Čo sa týka lyžovania, je to najväčšie lyžiarske stredisko na Slovensku. Nachádza sa tu 13 lanoviek, 10 vlekov a celková dĺžka zjazdoviek je približne 49 kilometrov. V blízkosti Chopku sa nachádza aj Kamenná chata, o niečo nižšie, vo výške 1 985 metrov nad morom. Je tu možnosť ubytovania, ale aj stravovania, hlavne v zimnom období počas lyžiarskej sezóny je hojne navštevovaná. Môže sa stať, že počas jesene a jari v istom období chata býva zatvorená z dôvodu, že turistov je v podstate na horách oveľa menej a nebolo by to rentabilné. Chata vznikla ako útulňa pre robotníkov, ktorí prišli stavať lanovky v povojnovom období. Koncom 50. rokov sa chata rozšírila do západnej strany a potom neskôr v 70. rokoch bola útulňa pre vysokoškolákov, ktorí dobrovoľne vlastne počas prázdnin stavali chodníky na hrebeni Nízkych Tatier. A vlastne aj počas dnešnej túry, ako sme šli od Ďumbiera po Chopok, tak ste si vlastne mohli všimnúť, že ten chodník je tak pekne vykladaný veľkými žulovými kameňmi, tak to vzniklo všetko brigádnicky. Hlavne v tých 70. rokoch, kedy títo študenti tie kamene, ktoré tam boli prirodzene poukladané veľmi nerovnomerne, tak ich nejakými pajsrami a takou jednoduchou technikou upravovali, aby sa po nich čo najlepšie chodilo. Je to taký celkom slovenský unikát.

V 80. rokoch chatu prebral Interhotel Ružomberok ako bufet. Po revolúcii kamennú chatu odkúpila rodina z Banskej Bystrice a prevádzkovala ju sezónne pri priaznivom počasí. Potom chata bola chvíľu zatvorená a využívaná súkromne, ale v roku 1996 sa objavila partia nadšencov, tuto miestnych z Horehronia, ktorí mali ku Kamennej chate taký vrúcny vzťah, chodievali sem často trénovať, lebo boli vlastne pretekármi v skialpinizme, no a postupne si chatu zobrali do prenájmu, začali sa jej venovať, začali ju trošku zlepšovať, opravovať. No a v istom momente sa rozhodli, že tú chatu odkúpia. Vlastne odvtedy už mohli do nej naplno investovať a v roku 2003 bola k chate dobudovaná drevená terasa. O 3 roky neskôr potom začala taká rozsiahlejšia rekonštrukcia, no a dobudovalo sa podkrovie so spoločnou nocľahárňou. A potom v roku 2016 začala ďalšia rekonštrukcia, ktorá chatu uviedla vlastne do podoby, ktorú má aj dnes. Z Chopku budeme pokračovať popri Kamennej chate smerom nadol po žlto označenom chodníku, ktorý je taký skalnatý, sú tam veľké také skalné skoky, tak treba si tam dávať veľký pozor na nejaké vyvrtnutie členka. No a budeme míňať Chatu Kosodrevinu, kde je aj také malé múzeum tej pôvodnej dvojsedačkovej lanovky, ktorá viedla na Chopok. Dnes je to už moderná kabínková lanovka a dokáže fungovať aj pri oveľa nepriaznivejšom počasí, ako to bolo v minulosti. Od Chaty Kosodrevina budeme pokračovať ďalej smerom nadol k nástupnej stanici lanovky Srdiečko a potom po asfaltovej ceste späť až na začiatok našej dnešnej trasy, na Trangošku. Dúfame, že ste si spolu s nami užili túru najvyššou časťou hrebeňa Nízkych Tatier, a veríme, že si nás opäť zapnete pri ďalšom podcaste.

Vy na spoznávanie našich hôr nemusíte doplatiť. Prinášame Vám prepis Audiosprievodcu po vybraných chodníkoch slovenských hôr s dlhodobým cestovným poistením alebo poistením do hôr Spirit s finančným krytím zásahu Horskej záchrannej služby na Slovensku v stanovenom rozsahu.

Vy na spoznávanie našich hôr nemusíte doplatiť. Prinášame Vám prepis Audiosprievodcu po vybraných chodníkoch slovenských hôr s dlhodobým cestovným poistením alebo poistením do hôr Spirit s finančným krytím zásahu Horskej záchrannej služby na Slovensku v stanovenom rozsahu.

Vitajte na túre Furkotskou a Mlynickou dolinou. Táto dnešná trasa svojou dĺžkou nie je až taká náročná, je to zhruba 15 kilometrov s prevýšením cca 1 000 výškových metrov. Táto trasa sa dá absolvovať dvomi spôsobmi. Buď začnete Mlynickou dolinou, alebo Furkotskou. My začneme Furkotskou, pretože ak náhodou ste trošku menej zdatní alebo chcete ušetriť čas, môžete využiť lanovku a vyviezť sa na Chatu pod Soliskom a odtiaľ potom pokračovať do Furkotskej doliny. Táto trasa spočiatku vedie modro-značkovaným chodníkom, no potom sa vo Furkotskej doline napája na žlto-značkovaný chodník, ktorý vás potom prevedie popri Wahlenbergových plesách až do najvyššieho miesta našej trasy – do Bystrej lávky, ktorá sa nachádza vo výške až nad 2 300 metrov nad morom.

Čo sa týka náročnosti, tak najtechnickejšie úseky sú práve v tej najvyššej časti. Sú tam reťaze, takže neodporúčame túto trasu pre ľudí, ktorí sa boja výšok alebo ktorí sa boja prekonávať nejaké technickejšie úseky. Takisto neodporúčame tú trasu pre úplne malé deti alebo napríklad so psom.

My začíname dnešnú našu trasu v tatranskej osade Štrbské Pleso. Je to jedna z najznámejších osád v celých Tatrách. Je postavená vlastne okolo jazera, ktoré sa nazýva tiež Štrbské pleso. Je to v nadmorskej výške zhruba 1 340 metrov. Toto pleso je jedno z najväčších v Tatrách. Je to dokonca druhé najväčšie pleso v našej slovenskej časti Vysokých Tatier. Je to také typické morénové jazero, čiže vytvorené činnosťou ľadovca. Má rozlohu skoro až 20 hektárov, maximálnu hĺbku 26 metrov, dĺžku 600 metrov, šírku tiež zhruba 600 metrov a až skoro 150 dní v roku je pokryté ľadom.

Čo je taká zaujímavosť, že doňho nevteká ani nevyteká nijaký povrchový potok. Zásobované je takými podpovrchovými tokmi a jeho odtok je vlastne presakovaním do nižších takých štrkových vrstiev.

Čo sa týka osady, tak tá vznikla už na konci 19. storočia. Všetky tieto pozemky v okolí, aj Mlynická dolina, Furkotská dolina, patrili rodu Sentivániovcov z Liptovského Jána a aj zakladateľom, alebo teda staviteľom prvých chát, bol práve príslušník tohto rodu Jozef Sentiváni. Ak sa pôjdete prejsť okolo Štrbského plesa, tak určite si všimnete aj pamätnú tabuľu, ktorá je venovaná tomuto zakladateľovi tejto osady.

Zaujímavé je, že tento Jozef Sentiváni bol aj členom Karpatského turistického spolku a dokonca bol aj predseda jeho časti, liptovskej časti, ktorá sídlila v Liptovskom Mikuláši.

Rozvoj turizmu potom prišiel hlavne s výstavbou železničného spojenia, ktoré bolo ozubnicovou parnou železnicou zo Štrby alebo potom železnicou z Popradu.

Koncom 19. storočia nefungovali ešte chladničky a tu napríklad na Štrbskom plese sa ťažil ľad, ktorý sa po železnici potom distribuoval aj do najväčších miest monarchie, do Budapešti, do Viedne, ale aj do okolitých hotelov, kde vlastne slúžil na chladenie a konzervovanie potravín. Ďalšou zaujímavosťou plesa je to, že pôvodne sa tu nenachádzali žiadne ryby, ale neskôr tu boli nasadené človekom. Dopravné spojenie medzi Štrbou a Štrbským Plesom už aj v minulosti prechádzalo viacerými prestavbami. Pôvodne to bola parná ozubnicová železnica. Potom, keď tu boli majstrovstvá sveta v lyžovaní, tak sa prestavala na elektrickú ozubnicovú železnicu. V súčasnosti tiež prebieha prestavba a tá spočíva v tom, že električky už nebudú chodiť iba na trase Štrba – Štrbské Pleso, čiže iba po tej ozubnicovej časti, ale budú môcť fungovať aj na bežných koľajach. Čiže nebudú sa musieť meniť tu na Štrbskom Plese, ale budete sa môcť previezť cez celé Tatry, od Tatranskej Štrby cez Štrbské Pleso, Smokovce až do Popradu.

Štrbské pleso je známe predovšetkým ako centrum športových aktivít. Nachádzajú sa tu napríklad skokanské mostíky, sedačková lanovka, viacero zjazdoviek. Dokonca v zimnom období sa tu upravujú aj bežecké trate. No a taký hlavný rozmach toho športu prišiel v roku 1970, keď sa tu konali majstrovstvá sveta v klasickom lyžovaní a popritom sa v okolí vystavalo aj veľa športovísk, hotelov a celkovo to bol veľký impulz pre rozvoj Štrbského Plesa. Okrem majstrovstiev sveta sa tu konalo aj viacero svetových pohárov, napríklad v severskej kombinácii alebo bežeckom lyžovaní.

V roku 1925 sa dokonca priamo na hladine zamrznutého Štrbského plesa konali aj majstrovstvá Európy v ľadovom hokeji. Konalo sa tu aj viacero pretekov v krasokorčuľovaní a rýchlokorčuľovaní.

Štrbské Pleso je zaujímavé aj svojou architektúrou, pretože sa tu nachádzajú aj historické stavby spočiatku rozvoja turizmu, teda z konca 19. storočia, ale nachádzajú sa tu aj také modernistické hotely, ako napríklad Hotel Panorama, alebo potom celkom hodnotné architektonicky sú aj samotné skokanské mostíky a veža pre komentátorov skokanských súťaží.

My teda dnešnú trasu začíname priamo pri jazere Štrbské pleso a pôjdeme najprv po modrej značke ku Chate pod Soliskom, kde bude naša prvá zastávka. Potom budeme pokračovať Furkotskou dolinou k Vyšnému Wahlenbergovmu plesu, ktoré sa nachádza pod Bystrou lávkou. Tam si povieme aj niečo o reťaziach. Potom budeme pokračovať ku vodopádu Skok a späť sem na miesto, z ktorého sme vyrážali, teda ku Štrbskému Plesu.

Našou prvou zastávkou bude Chata pod Soliskom, kde si nás môžete zapnúť.

Dorazili sme do našej prvej zastávky ku Chate pod Soliskom. Je to vlastne najmladšia vysokohorská chata v Tatrách. Nachádza sa na južnom svahu Predného Soliska vo výške viac ako 1 800 metrov nad morom. Bola postavená spolu s lanovkou na Predné Solisko, ktorá vedie zo Štrbského Plesa. Chata je hneď vlastne v blízkosti hornej stanice lanovky. Do užívania bola odovzdaná v roku 1944, ale úplne dostavaná bola až o dva roky neskôr. Bola postavená hlavne ako taký úkryt pre zjazdárov pred zlým počasím. V šesťdesiatych rokoch sa uvažovalo o tom, že sa chata zbúra pre jej zlý technický stav, ale našťastie sa to podarilo odvrátiť a z tej najhoršej situácie ju vytiahli tatranskí horolezci, ktorí ju zrekonštruovali, a potom aj návštevnosť chaty stúpla. Na úkor nocľahárne bola potom zväčšená jedáleň a na mieste tej pôvodnej chaty bola v roku 2003 postavená nová chata a v súčasnosti je chatárom Milan Štefánik.

Chata je vlastne takým najvýhodnejším východiskom pri peších túrach na Predné Solisko. Už počas výstupu na chatu a takisto aj od chaty sa nám naskytli parádne výhľady, napríklad do Popradskej kotliny, a keď sa pozrieme ešte ďalej, tak až na Kráľovú hoľu. No ak sa pozriete smerom ďalej ku modrému značkovanému chodníku, tak môžete si všimnúť aj vrchol Kriváňa a aj Koziu stenu, ktorá sa nachádza vo Furkotskej doline. Keď sa zasa pozriete na opačnú stranu smerom do Mlynickej doliny, tak tam si môžete všimnúť masív Patrie a Satana. Dokonca počas výstupu ste si mohli všimnúť aj vodopád Skok.

My budeme pokračovať smerom do Furkotskej doliny. Je to taká trošku menej navštevovaná dolina v Tatrách, ale jej výhoda je to, že sa dá pekne urobiť okruh a dá sa vrátiť potom Mlynickou dolinou. A tento okruh vlastne prejdeme aj my.

Furkotská dolina je jedna z takých menších, má okolo päť a pol kilometra. Bola vytvorená činnosťou ľadovca, čiže má tiež taký ten typický tvar písmena U. Nachádza sa tu viacero plies. Sú to Nižné a Vyšné Wahlenbergovo pleso. Dolinou preteká Furkotský potok.

Čo sa týka názvu, je taký trošku zvláštny. Sú také dve teórie, že ako mohol vzniknúť ten názov Furkotská dolina. Prvý je taký, že pastieri, ktorí sem chodievali z okolitých obcí, zo Štrby a z Važca, tak si všímali potok a on tým, že ide po skalách a sú tam také pereje, tak tá voda fŕkala, čiže možno nejakým skomolením mohlo vzniknúť slovo fŕkanie, teda Furkotská dolina.

Druhá teória vychádza z toho, že taká tá stará odborná banícka terminológia pomenúva horské sedlo výrazom „furka“. Je to slovo, ktoré pochádza z latinčiny a udomácnilo sa aj v starej nemčine. Dokonca aj v Alpách sa nachádza taký veľmi významný horský prechod Furkapass. Čiže je možné, že aj tá Furkotská dolina, ten názov vznikol práve z tohto názvu „furka“.

Celá naša trasa sa nachádza na území národného parku. Pôjdeme najprv Národnou prírodnou rezerváciou Furkotská dolina a potom prejdeme do NPR Mlynická dolina. Tento chodník, po ktorom pôjdeme, podlieha sezónnej uzávere. Čiže môžete sa sem podľa návštevného poriadku vydať iba v letných mesiacoch, čiže od polky júna do konca októbra.

Terén, ktorým pôjdeme, nie je spočiatku veľmi náročný. Bude to taký úzky chodník pomedzi kosodrevinu. No ale, samozrejme, treba si dávať pozor, pretože budú tam veľké skaly, čiže môže dôjsť k úrazu už tu na začiatku. Potom postupne bude ten terén čoraz ťažší, čiže určite netreba zabúdať na vhodnú obuv a takisto ani na cestovné poistenie, pretože zásah horskej služby nie je hradený z bežného zdravotného poistenia. Čiže ak by sa vám niečo stalo, tak by ste si museli celý zásah horskej služby platiť, a ten sa dokáže vyšplhať aj do celkom vysokého obnosu peňazí.

Okrem tej obuvi určite je dôležité nezabúdať ani na vhodné oblečenie, pretože na horách sa to počasie môže veľmi rýchlo meniť, a ak napríklad pôjdete na túru na začiatku sezóny, môžu tam byť ešte snehové polia, alebo ak pôjdete zase neskoro na jeseň, tak už sa tam môže nachádzať nový sneh alebo námraza. Čiže v prípade, že naozaj je ten povrch ľadový, tak odporúčame možno aj nejaké také turistické mačky alebo želiezka. Pôjdeme predsa až do nadmorskej výšky nad 2 300 metrov.

Okrem vybavenia a výstroje je určite dôležité aj mať so sebou dostatok jedla a pitia, pretože Chata pod Soliskom je vlastne jediné také miesto, kde si môžete niečo kúpiť, kde si môžete doplniť jedlo alebo pitie. Čiže treba s tým rátať, že potom už nikde ďalej vyššie sa nedá nič kúpiť a radšej si treba možno pribaliť o trošku desiaty viac.

Postupne, ako sa vydáme po modro-značenom chodníku, tak po ľavej strane si môžete všimnúť biely stĺp automatickej meteorologickej stanice, z ktorej údaje sú verejne dostupné na internete. Tak isto je tam záber z webkamery, čiže si môžete aj skontrolovať, aké sú podmienky, či napríklad sa nenachádza na trase veľa nového snehu. Všetky tieto informácie si môžete zistiť na stránkach horskej záchrannej služby, ktorá prevádzkuje celý taký meteoportál a celkovo v Tatrách sa nachádza viacero takýchto meteorologických staníc, čiže aj keď pôjdete na nejakú inú túru, tak si to môžete kľudne pozrieť už doma.

My sa teda vydávame ďalej po našej trase k Vyšnému Wahlenbergovmu plesu. Tam síce nie je žiadny smerovník ani rázcestník, ale určite si ho všimnete. Je to najvyššie položené pleso v doline a odtiaľ sa chodník už stáča smerom nahor do Bystrej lávky. Čiže to bude naša ďalšia zastávka, kde si nás opäť môžete zapnúť.

Nachádzame sa pri Vyšnom Wahlenbergovom plese na žltom značkovanom chodníku. Toto pleso je pomenované po švédskom botanikovi, ktorý robil výskum práve v tejto časti Tatier v 19. storočí a zameriaval sa na vegetáciu. Volal sa Göran Wahlenberg.

Okrem tohto vyšného plesa ste si určite všimli cestou aj nižné, tiež sa volá Nižné Wahlenbergovo pleso. Toto je o niečo menšie a takisto má aj menšiu hĺbku. Potok, ktorý z neho vyteká, potom sa neskôr vlieva až do Bieleho Váhu. Toto Vyšné Wahlenbergovo pleso je zaujímavé napríklad tým, že sa nachádza dosť vysoko vo výške 2 157 metrov nad morom a je to druhé najvyššie položené pleso v Tatrách. Jeho rozloha je zhruba 5 hektárov a má hĺbku až 21 metrov. A tým, že je tak vysoko, tak aj veľkú časť roka je v ňom aj ľad. Pleso nemá žiadny povrchový prítok ani odtok.

Keď sa obzriete okolo plesa, tak výhľadom dominuje hlavne Furkotský štít, ktorý je priamo nad plesom, no a potom ďalej vpravo od neho už sa črtá aj Bystrá lávka, cez ktorú pôjdeme. Tá sa nachádza v hrebeni Solísk a je to taká úzka štrbina, ktorá sa využíva hlavne na prechod do Mlynickej doliny. Táto Bystrá lávka nebola využívaná ako prechod vždy. Kedysi dávnejšie sa chodilo cez Bystré sedlo, ktoré je trošku vedľa, ale tým že tam bola veľké erózia, tak sa potom tá trasa presunula do Bystrej lávky, a takisto sa zabezpečila reťazami, čiže ten chodník je celkom exponovaný a určite si tam treba dávať zvýšený pozor. A tým, že je taký exponovaný, tak nie je vhodný pre ľudí, ktorí majú strach z výšok alebo nemajú veľmi skúsenosti s takýmito náročnejšími túrami. Ak sem idete na začiatku sezóny alebo na jej konci, napríklad na jeseň, kedy tu môže byť sneh, tak určite odporúčame mať so sebou aj rukavice, pretože tá studená reťaz sa veľmi zle drží pokiaľ je iba v holých rukách. Takisto netreba zabúdať ani na tú pevnú obuv.

Ďalším takým problémom, ktorý môže nastať v takýchto úzkych prechodoch a exponovaných, môže byť to, že počas hlavnej sezóny, hlavne v tých letných mesiacoch, sa tu môže nahromadiť väčší počet ľudí a nie vždy sú všetci rovnako zdatní. Čiže určite treba byť opatrný a ohľaduplný, pretože tým, že je tam viac ľudí, môžu sa zhodiť nejaké voľné skaly, alebo takisto nemá zmysel niekoho stresovať, pretože sa tam práveže môže zaseknúť, a tým pádom sa celý ten prechod predlžuje a aj pre nás sa to môže stať problémom. Čiže je lepšie radšej sa počkať, pustiť tých slabších vopred a byť proste ohľaduplný.

My sa teda vyberieme ďalej cez Bystrú lávku do Mlynickej doliny. Tam hneď po prechode hrebeňa sa vám otvoria výhľady na celú dolinu, ktorej dominuje Štrbský štít, a potom masív Satana, ktorý bude vlastne hneď oproti vám, a takisto cestou stretnete viacero plies. Sú to napríklad Pleso nad Skokom, Kozie pleso, Capie pleso a Okrúhle pleso.

Ďalšou takou možno zaujímavosťou alebo smutnou spomienkou je to, že v roku 1979 práve v Mlynickej doline pri záchrannej akcii havaroval záchranársky vrtuľník a pri tejto havárii zahynulo niekoľko veľmi skúsených a veľmi dobrých záchranárov horskej služby. A dokonca sa tu nachádza aj taká pamätná tabuľka a sú tam ešte aj zvyšky z tohto vrtuľníka, čiže si to potom cestou môžete všimnúť.

My pôjdeme postupne ďalej až k vodopádu Skok. Tesne pred ním pri schádzaní si treba tiež určite dávať pozor, v istých miestach sú tam aj na pomoc reťaze, no nie je to až také exponované ako tu v Bystrej lávke, no každopádne aj tam si treba dávať pozor. Našou vlastne poslednou zastávkou bude vodopád Skok, kde si nás opäť môžete zapnúť.

Dorazili sme k našej poslednej zastávke, k vodopádu Skok, ktorý je asi 30 metrov vysoký a je to jeden z najkrajších tatranských vodopádov, ktorého krása vynikne hlavne pri zvýšených prietokoch, čiže možno po nejakých dažďoch alebo na jar, keď sa roztápa sneh.

Vodopád padá od Plesa nad Skokom, ktorý je hlavným zdrojom vody, teda pre vodopád a ten skalný prah, z ktorého padá, je vo výške 1 789 metrov nad morom. Vlastne cestou ste si určite všimli, že schádza sa cez reťaze popri vodopáde a dá sa zísť až tesne pod neho.

Čo sa týka zimnej uzávery, tak chodník zo Štrbského Plesa práve sem, po vodopád Skok, je celoročne otvorený, no ale potom tá horná časť Mlynickej doliny, tam už je zimná uzávera, čiže tam sa dá ísť iba v letných mesiacoch, čiže medzi 15. júnom a koncom októbra. V zimných mesiacoch je dokonca Mlynická dolina otvorená aj pre skialpinistov, ale iba jedna trasa. Viac menej od Štrbského plesa sem po vodopád Skok a potom hore alebo dole soliskovým žľabom späť na Predné Solisko a odtiaľ späť ku lyžiarskemu stredisku a na Štrbské Pleso.

Keď sme schádzali dole od Bystrej lávky, tak v podstate po pravej strane celý čas sme mali hrebeň Solísk. Po ľavej strane tam to boli zase Satan, Capia veža a ďalej v doline to boli hrebeň Bášt a Sedlo nad Skokom. Úplne posledný vrchol v hrebeni je Patria a jej svahy sú už také menej skalnaté a sú také skôr trávnaté a rozdeľujú vlastne Mlynickú dolinu od Mengusovskej doliny.

Čo sa týka našej trasy, tak tie najexponovanejšie úseky už máme za sebou a teraz nás čaká zostup dole Mlynickou dolinou a hlavne jej takou lesnatou časťou. Bude to taký lesný chodník, skalnatý, čiže treba si dávať pozor na nejaké zakopnutie a určite netreba znižovať ostražitosť. Táto spodná časť doliny je oveľa menej náročná, čiže je veľmi obľúbená aj pre rodiny s deťmi alebo možno pre starších ľudí, ktorí už tak nevládzu, a preto určite môžete stretnúť aj oveľa viacej ľudí, ako je to v tej hornej časti doliny.

My sa vydávame ďalej po žltej značke smerom nadol. Je to ešte niekoľko kilometrov a naším cieľom je tatranská osada Štrbské Pleso, z ktorej sme vyrážali, takže vám ďakujeme za to, že ste boli celú túto trasu spolu s nami a môžete si nás opäť niekedy zapnúť pri ďalšom podcaste.

Vy na spoznávanie našich hôr nemusíte doplatiť. Audiosprievodcu po vybraných chodníkoch slovenských hôr vám prináša dlhodobé cestovné poistenie od ČSOB s finančným krytím zásahu Horskej záchrannej služby na Slovensku v stanovenom rozsahu.

Vy na spoznávanie našich hôr nemusíte doplatiť. Prinášame Vám prepis Audiosprievodcu po vybraných chodníkoch slovenských hôr s dlhodobým cestovným poistením alebo poistením do hôr Spirit s finančným krytím zásahu Horskej záchrannej služby na Slovensku v stanovenom rozsahu.

Vy na spoznávanie našich hôr nemusíte doplatiť. Prinášame Vám prepis Audiosprievodcu po vybraných chodníkoch slovenských hôr s dlhodobým cestovným poistením alebo poistením do hôr Spirit s finančným krytím zásahu Horskej záchrannej služby na Slovensku v stanovenom rozsahu.

Vitajte na trase Hrebienok – Téryho chata. Začíname ju na Hrebienku vo výške 1 285 metrov nad morom a začneme ju vlastne po Tatranskej magistrále, ktorá má červenú značku. Tatranská magistrála spája Západné Tatry s Vysokými, ako keby kopíruje celý hrebeň, ale je o niečo nižšie, vo výške zhruba tých 1 200 – 1 300 metrov.

My budeme pokračovať smerom na Zamkovského chatu popri Studenovodských vodopádoch. Táto prvá časť trasy prechádza veľmi miernym terénom, cesta je tu spevnená, je to taký kamenný chodník, potom na niektorých úsekoch je aj kamenná dlažba, čiže je to dostupné aj pre ľudí, ktorí majú nejaké problémy s chodením, alebo dá sa sem ísť kľudne aj s vozíčkom. Vlastne ako vychádzame z Hrebienka tak máme už na pravej strane výhľad na jeden z najvyšších kopcov Vysokých Tatier, je to Lomnický štít. Za dobrej viditeľnosti je vidieť aj hornú stanicu lanovky. Na Lomnickom štíte je takisto aj meteorologická stanica, robia sa tam aj astronomické pozorovania. Na Slovensku je to najvyššie položená meteorologická stanica, tí meteorológovia sú tam nonstop, merania vykonávajú každý deň v presne určených intervaloch, dokonca pre verejnosť je možnosť tam dokonca aj prespať, ide tam visutá lanovka, ktorá začína v Tatranskej Lomnici. V čase svojho vzniku bola ako keby najdlhšou lanovkou tohto druhu na svete, potom ju prekonala lanovka vo Francúzku Chamonix na Aiguille du Midi.

Pokračujeme po tej Tatranskej magistrále po červenej značke. Čo sa týka túr vo všeobecnosti, tak vždy je dobré si zistiť o tej túre niečo, aby sme vedeli, ako sa na ňu pripraviť. To znamená, že akú obuv mať so sebou, aké oblečenie si zobrať, pretože, samozrejme, aj v našom prípade je tento začiatok naozaj taký príjemný, že človek by to tu bez problémov prešiel aj v nejakých teniskách alebo tak, ale postupne sa dostaneme už na taký ten skalnatý turistický chodník a tam je potom lepšie mať nejakú pevnejšiu obuv. Pre ľudí, čo nie sú si až takí istí alebo nechodievajú do hôr tak často, tak je lepšie mať obuv, ktorá zakrýva aj členok, samozrejme, vždy to záleží od toho pohodlia jednotlivých turistov. Pre niektorých, ktorí sú zvyknutí, ktorí chodievajú často, tak chodievajú aj v tých teniskách, že to nie je pre nich problém, ale s tým, že rátajú, že v tých horších pasážach, ak tam bude sneh napríklad, tak že sa im pôjde horšie. Ale pre tých skúsených je to v poriadku.

Určite je dôležité mať so sebou aj dostatok toho teplého oblečenia, pretože my začíname vo výške tých 1 285, ale dostaneme sa až do výšky 2015 metrov nad morom, kde je to počasie úplne iné. A dokonca aj v letných mesiacoch tam môže snežiť, na začiatku sezóny tam môže byť sneh na dlhších úsekoch, môžu tam byť nejaké snehové polia, čiže aj to všetko treba brať do úvahy pri tom, keď si balíme ten batoh a keď plánujeme, že či si zoberieme mačky a tak ďalej. Takže s tým treba rátať. Vždy je dobré pozrieť si počasie alebo sledovať počasie, takisto je veľmi dôležité mať otvorené oči a sledovať, čo sa deje okolo mňa. Že či sa nejak zbierajú oblaky alebo je úplne jasno a podľa toho prispôsobiť aj tú svoju túru.

Takže okrem správneho oblečenia, správnej obuvi určite treba myslieť aj na poistenie, pretože zásah napríklad horskej služby na Slovensku nie je hradený z bežného poistenia, preto sa treba pripoistiť. V horách vždy tie záchranné akcie si vyžadujú oveľa väčšiu námahu a potom aj tá cena za ten zásah sa môže šplhať už do veľmi veľkých výšok, môže byť veľmi drahá, keď je tam zapojených veľa záchranárov alebo je to nejaký exponovaný terén, tak potom je dôležité mať to poistenie, aby to tá poistka kryla, a bolo by veľmi blbé potom platiť nejaké drahé záchranné akcie.

Chodník z Hrebienka smerom na Téryho chatu je otvorený celoročne a celkom je dôležité dávať si pozor hlavne počas zimných mesiacov, pretože je to taká obľúbená skialpinistická trasa. Takže môžu sa tu pohybovať aj lyžiari celkom rýchlo oproti peším, tak je veľmi dôležité byť ohľaduplný. Lebo ten lyžiar tiež, keď on ide rýchlo, tak nemá vždy čas zareagovať, preto, ak sme väčšia skupina, treba sa obzerať, treba si dávať pozor a treba sledovať to naozaj, čo sa deje okolo mňa a mať otvorené oči a využívať taký aj ten sedliacky rozum, lebo naozaj môže tu dochádzať aj k nejakým takým kolíznym situáciám. Fakt ak je šmykľavo, tak sa ten človek nevie tak chytro odstúpiť z cesty tomu lyžiarovi, takže to je veľmi dôležité.

Čo sa týka tej sezónnej uzávery, tak tá funguje vo Vysokých Tatrách od októbra do 15. júna. Vtedy by sa nemalo chodiť nad chaty a v nejakých ďalších chodníkoch, čiže vždy si to treba pred túrou pozrieť, že či ten môj plánovaný cieľ je celoročne dostupný alebo napríklad iba v lete. Samozrejme, aj tá návštevnosť je v zime o niečo nižšia, ale je to potom navštevované aj tými zimnými turistami, skialpinistami, horolezcami, takže tie Tatry nie sú prázdne ani v zime.

Počas nášho kráčania smerom na Zamkovského chatu máme výhľady na ten spomínaný Lomnický štít, ale ukazuje sa nám aj Prostredný hrot, ktorý rozdeľuje túto Dolinu Studeného potoka na Malú a Veľkú Studenú dolinu. Počas našej túry máme popri chodníku aj náučné tabule, kde sa môžeme dozvedieť niečo napríklad o tom, po akých horninách vlastne budeme kráčať. V Tatrách je to hlavne tá slávna tatranská žula. Je to vlastne náučný chodník, na ktorom je popísané, že ako vznikali tieto horniny, aké sa tu nachádzajú, čo si môžeme všimnúť. Takže určite to stojí za to si ich prečítať.

Popri chodníku sa nachádzajú aj lavičky a nejaké odpočívadlá, čiže je tu dostatok miesta aj na to, aby ste si doplnili tekutiny, aby ste si posedeli, aby ste sa aj najedli, pretože pitný režim je na túrach veľmi dôležitý a hlavne v letných mesiacoch. Netreba na to zabúdať. Vždy treba mať so sebou vodu. Na túre na Téryho chatu je fajn to, že máme po ceste viacero možností, kde si môžeme tú vodu doplniť, alebo že sa môžeme zastaviť na viacerých chatách, prípadne dačo prejesť, že keď náhodou si aj zabudnete zobrať so sebou nejakú desiatu, tak je super, že máme po ceste Zamkovského chatu, ktorá je tak zhruba v polovici trasy, takže je to, v tomto smere, tá turistická infraštruktúra je tu veľmi dobre rozvinutá.

Popri kráčaní sa nám otvárajú pohľady aj na Popradskú kotlinu, vidíme na pravej strane hrebeň Nízkych Tatier, budeme vidieť aj Kráľovú hoľu a tie všetky podtatranské dediny. Zďaleka už počuť aj hukot Studenovodských vodopádov, ktoré vznikajú na Studenovodskom potoku, ktorý sa spája z menších potôčkov z Malej a Veľkej Studenej Doliny. Pokračujeme k rázcestníku k Rainerovej chate. Nebudeme ale k nej odbočovať, ale povieme vám k nej aspoň pár zaujímavostí. O jej založenie sa zaslúžil Juraj Rainer, je to vlastne prvá chata v Tatrách, vznikla už v 19. storočí, na jeho konci. Je to vlastne iba taká kamenná budova, malá, nenápadná. Tento Juraj Rainer, on pochádzal zo Spiša, študoval na kežmarskom lýceu. Na tomto lýceu študovalo viacero takých významných ľudí, ktorí sa zaslúžili o rozvoj Tatier, no a tento Juraj Rainer bol veľkým propagátorom turizmu a tú chatu prevádzkoval spolu so svojou manželkou. Nemali deti a potom po smrti manželky sa tento Juraj Rainer už nevedel veľmi vžiť do toho života tatranského chatára, a preto postupne predal všetok svoj majetok, ale, našťastie, hneď vedľa vyrástla chata Kamzík, ktorá zastúpila túto Rainerovu chatu. Potom samotná budova Rainerovej chaty fungovala ako taký sklad alebo garáž. Čo sa týka tej chaty Kamzík, dôležité je ešte povedať, že v osemdesiatych rokoch bola chata Kamzík úplne rozobratá, a preto tu, na Starolesnianskej poľane, potom chvíľu nebola vlastne žiadna chata. Až v roku 1997 Peter Petras, ktorý zhodou okolností tiež študoval na tom kežmarskom gymnáziu, obnovil tú Rainerovu chatu a funguje Rainerka až dodnes. Zaujímavosťou je, že v zime on vždy urobí zo snehu taký Betlehem, ktorý je veľmi obľúbeným cieľom turistov. Prichádzame k rázcestiu nad Rainerovou chatou vo výške 1 304 metrov nad morom a máme tu dve možnosti. Buď sa vyberieme vľavo, po modrej značke na Zbojnícku chatu. Táto túra je o niečo dlhšia, ale je o nič menej zaujímavá, a odporúčame tak isto v budúcnosti navštíviť aj Zbojnícku chatu. No my sa vyberieme ďalej po červenej, smerom Zamkovského chata a Téryho chata.

Tento rázcestník vlastne rozdeľuje aj doliny – Malú a Veľkú Studenú. Vidíme aj obidva potoky – Malý Studený potok aj Veľký Studený, ktoré spolu tvoria také tie známe pereje Studenovodských vodopádov. Od rázcestia pri Rainerovej chate sa už mení aj povrch chodníka. Z takej širokej kvázi cesty sa to zmení už na taký pravý tatranský chodník, ktorý je vydláždený veľkými takými okrúhlymi skalami. Tu už si treba dávať oveľa väčší pozor aj na nejaké to vyvrtnutie členka alebo prípadne nejaký taký úraz. V zime tu môže byť namrznutý sneh. Potom budeme pokračovať cez mostík ďalej do Malej Studenej doliny a tiež si tam treba dávať pozor na pošmyknutie, pretože hlavne v zimnom období vie byť namrznutý, vie tam byť námraza. Nasleduje klesanie k Studenovodskému potoku, po ktorom bude krátke stúpanie, a dostaneme sa až ku Obrovskému vodopádu, kde si nás môžete znovu zapnúť.

Nachádzame sa pri obrovskom vodopáde, ktorý je zaujímavý hlavne tým, že červený chodník Tatranská magistrála ide priamo takmer cez neho. Vidíme ho na vzdialenosť možno desiatich metrov. Už keď cez neho budete prechádzať, tak uvidíte, že mokrý je v podstate celoročne a stačí, že tá teplota klesne blízko k bodu mrazu, alebo mínus jedna, mínus dva stupne, a hneď sa tam môže vytvoriť nejaká poľadovica a môžete sa tam pošmyknúť, takže treba si dávať pozor, pretože veľa ľudí si ho chce fotiť, je to taký veľmi zaujímavý, veľmi pekné fotky sa tam dajú robiť. Čo je možno v lete také príjemné, že od neho vanie taký chlad, čiže to je veľmi príjemné. Keď sú naozaj tie najteplejšie mesiace, tak cez neho prejdete a vás to príjemne osvieži. Ten obrovský vodopád nie je svojou dĺžkou nejaký extrémny, ale patrí určite medzi tie najmohutnejšie v Tatrách. My pokračujeme ďalej po tej Tatranskej magistrále a otvárajú sa nám výhľady po pravej strane, aj na tú časť chodníka, ktorú sme už prešli z Hrebienka. Vidíme samotný Hrebienok, hotel na Hrebienku, potom sa nám otvorí výhľad aj na Rainerovu chatu samotnú. Tu už je ten chodník naozaj taký exponovanejší, sú tu aj retiazky, ktorými sa môžete prichytiť, aby ste zabránili nejakému tomu pošmyknutiu. Červený chodník pokračuje mierne smerom doprava, a tým pádom sa nám otvárajú výhľady ďalej do Veľkej Studenej doliny a takým najvýraznejším kopcom, ktorý v tej Veľkej Studenej doline vidíme, je Slavkovský štít, na ktorý vedie chodník zo Starého Smokovca. Je to modro značkovaný chodník. Užívajte si ďalej pekné výhľady do doliny aj smerom do Popradskej kotliny a zapnite si nás ďalej pri Zamkovského chate.

Úspešne sme došli na Zamkovského chatu, ktorá je známa tým, že je veľmi priateľská k deťom. Ako ste aj sami videli, ten chodník nie je veľmi náročný, čiže kľudne to zvládnu aj deti, ktoré sa tu potom môžu zahrať na peknom ihrisku, sú tu aj šmykľavky.

O Zamkovského chate je zaujímavé to, že vznikla na podnet veľmi dobrého horolezca Štefana Zamkovského, ktorý pôsobil hlavne počas medzivojnového obdobia, a v tom čase boli najlepší vlastne poľskí horolezci, a práve tento Štefan Zamkovský bol jeden z takých mála Slovákov, ktorý im dokázal konkurovať a spolu s nimi robil veľa takých zaujímavých výstupov v Tatrách, aj prvovýstupov. Po druhej svetovej vojne chata prešla do rúk štátu a postupne aj tento Štefan Zamkovský už tu nemohol pôsobiť a aj chata sa premenovala na Chata kapitána Nálepku. Po revolúcii, myslím že po deväťdesiatom prvom, sa chata opäť premenovala na Zamkovského. Nachádzame sa vo výške okolo 1 500 metrov, čiže tá najväčšia časť stúpania nás práve teraz ešte len čaká.

Ak vychádzate zo Smokovca alebo z Hrebienka, je dobré práve na Zamkovského chate spraviť si pauzu, doplniť energiu, dať si kávičku, pretože ďalej už nebude taká možnosť a čaká nás práve najstrmšia a najdlhšia časť toho stúpania. V prípade, že ste menej zdatní, môžete si tú túru rozdeliť na dva dni a prísť prvý deň napríklad sem na Zamkovského chatu, prespať tu, dať si v kľude raňajky a potom môžete skorej ráno pokračovať ďalej do doliny a možno nielen na Téryho chatu, ale aj niekde ďalej na ďalšie štíty alebo sedlá.

Zo Zamkovského chaty máte možnosť pokračovať ďalej po červenej značke po Tatranskej magistrále smerom na Skalnaté pleso a ďalej na Svišťovku, ale my sa vyberieme po zelenej značke ďalej do doliny smerom na Téryho chatu.

Pokračujeme stále ešte v lese popri potoku. Zaujímavosťou je, že keď v Tatrách neboli ešte horské chaty, tak sa na prespávanie využívali takzvané ohniská. Boli to vlastne také veľké balvany, ktoré boli obložené menšími kamienkami. Často boli také sčernené, lebo keď sa tam kládol oheň, táborilo sa tam, tak tie skaly tak očerneli od toho dymu, no a ten ich význam potom vlastne poklesol, keď sa postavili tatranské chaty.

V súčasnosti je dostupnosť tatranských štítov oveľa lepšia, pretože napríklad na Hrebienok vedie pozemná lanovka, čiže tým pádom sa ušetrí čas, ale v minulosti málokto mal takú kondíciu a schopnosti a vybavenie, aby dokázal napríklad za deň vyjsť na Lomnický štít a späť, a preto práve sa aj v tých dolinách táborilo pri tých ohniskách a vlastne preto vznikli potom aj tie tatranské chaty.

Stále kráčame v pásme lesa, ktorý postupne redne a prejde do pásma kosodreviny a práve na hornej hranici lesa sú takými typickými a veľmi vzácnymi borovice limby, ktoré môžete vidieť aj práve tu v Malej Studenej doline kúsok od Zamkovského chaty. Malá Studená dolina je pomenovaná podľa Studeného potoka a chodník vlastne kopíruje alebo ide paralelne s potokom a postupne keď budeme vychádzať z lesa, tak sa nám odkrývajú aj výhľady na okolité štíty. Vpravo je to masív Lomnického štítu a vľavo je to masív Prostredného hrotu. Práve Lomnický štít v minulosti bol považovaný za najvyšší. Za najvyšší ho považovali práve Spišiaci. Napríklad Liptáci považovali za najvyšší práve Kriváň. Potom až nejakými presnejšími meraniami sa prišlo na to, že v skutočnosti najvyšším štítom v Tatrách je Gerlach a je vyšší od Lomnického štítu o nejakých zhruba 30 metrov.

Nasleduje úsek mierneho stúpania po skalnatom chodníčku, na ktorom si treba dávať pozor hlavne na nejaké vyvrtnutie členka alebo v prípade, že je tam námraza, tak treba dávať pozor na pošmyknutie. Táto pasáž nie je až taká exponovaná a nie je výnimkou, že nasneží v Tatrách aj v lete, preto vždy treba prispôsobiť svoju obuv daným podmienkam.

Ako budete stúpať postupne k Veľkému hangu, tak sa budú aj výhľady zlepšovať, takže aj pri fotení si treba radšej zastať, pofotiť a potom pokračovať plynule ďalej, aby ste náhodou nezakopli a nespôsobili si nejaký úraz.

My sa vám opäť ozveme pod Veľkým hangom. Veľký hang určite neprehliadnete, pretože je to strmé stúpanie po serpentínach už ku samotnej Téryho chate. Tu si povieme viac o okolitých štítoch a výhľadoch, ktoré sa vám naskytnú.

Nachádzame sa pod Veľkým hangom. Na tomto mieste je vhodné urobiť si poslednú pauzu, pretože nás čaká najstrmšia časť výstupu. Pred nami priamo vidíte Jazernú stenu, po ktorej stekajú vody z piatich spišských plies, ktoré sa nachádzajú pri cieli našej cesty, pri Téryho chate. Potom v diaľke vpredu môžete vidieť Žltú stenu. Je charakteristická svojím žltým sfarbením, je vyhľadávaná hlavne horolezcami, pretože je tam kvalitná skala, nachádzajú sa tam aj ťažšie cesty a je ľahko dostupná priamo z chaty. Zostup z nej potom je tiež celkom prijateľný, takže ju veľmi obľubujú horolezci. No a potom ďalej vľavo je už masív Prostredného hrotu, ktorý pokračuje Prostredným hrebeňom až smerom dole do doliny, potom môžete vidieť hrebeň Nízkych Tatier. Keby ste sa pozreli na dno doliny, tak tam vidíte takú zelenú lúčku. Predpokladá sa, že v dávnejších dobách tu bolo pleso, ktoré bolo postupne zanášané sutinovým materiálom z okolitých stien a ako potok vlastne unáša tie jednotlivé skaly, tak sa to všetko akumuluje a naakumulovalo sa to až do tej miery, že celé to pleso bolo zaplnené skalami.

Takisto všetky plesá v Tatrách sa vyvíjajú. Niektoré sa zväčšujú, niektoré sa zmenšujú. Napríklad môže do nich spadnúť nejaká skalná lavína, čiže vtedy sa môžu zmenšiť. Môžu zarastať, ale zasa niektoré iné môžu byť zahradené, znovu nejaké skalné zrútenie môže spôsobiť, že tá hladina stúpne.

Keď sa pozriete na ľavú stranu, tak už je to masív Lomnickej veže a úplne naľavo najvyšší kopec, ktorý môžeme vidieť, je Lomnický štít so svojimi 2 635 metrami.

Pri stúpaní hore hangom je veľký rozdiel v zime a v lete, pretože v zime máme tu tyčové značenie a chodník vedie dnom doliny a potom priamo hore až na chatu a nie sú tu žiadne serpentíny, takže ten výstup je náročnejší v zime, je tu ešte nebezpečenstvo lavín, hlavne z ľavej strany od Žltej steny a od Prostredného hrotu často hrozia lavíny a boli tu už aj lavínové nehody. Na rozdiel teda od zimy, v lete chodník začína pravou stranou doliny a postupne sa dostáva potom naľavo, kde sú také skalnaté serpentíny. Treba si na nich dávať pozor tiež na pošmyknutie alebo ak idete na túru skoro na jar, niekedy v polke júna, tak práve tam sa ešte môžu nachádzať také tie nebezpečné snehové polia a v takom období je dobré mať pre istotu so sebou mačky, aspoň také tie turistické, prípadne paličky.

Takže pri stúpaní hore hangom, ak si chcete užiť výhľady na okolité štíty je lepšie zastať, dať si pauzu, napiť sa, pretože chodník vedie takými sutinovými poľami a niektoré tie skaly môžu byť uvoľnené, takže tu hrozí tiež riziko pádu alebo pošmyknutia sa. Dávajte si cestou hore hangom pozor a opäť si nás zapnite pri Téryho chate.

Sme v cieli našej túry. Ak ste to s nami zvládli až sem, tak vám gratulujeme. Nachádzame sa priamo pri Téryho chate, vo výške 2 015 metrov nad morom. Téryho chata patrí medzi tie najstaršie v Tatrách, dlho bola aj najvyššie položenou chatou v Tatrách, ale potom v tridsiatych rokoch, keď sa vybudovala Chata pod Rysmi, tak prišla o toto prvenstvo. Je aj veľmi stará, postavili ju už v roku 1899. O jej postavenie sa zaslúžil hlavne Edmund Téry. Bol to lekár, ktorý pôsobil v Banskej Štiavnici. Bol členom Uhorského karpatského spolku. Treba si uvedomiť, že v tom 19. storočí sa o rozvoj Tatier zaslúžili hlavne takí nemeckí a maďarskí obyvatelia podhoria Tatier z Kežmarku, veľké aktivity tu vyvíjal aj Maďarský turistický spolok z Budapešti. No a vďaka tomuto Edmundovi Térymu sa podarilo získať peniaze na výstavbu. Jeden z inžinierov bol Gedeon Majunke z Kežmarku. On je známy tým, že postavil viacero chát aj v Podhorí, v Starom Smokovci alebo v Lomnici, také tie typické tatranské vily. Okrem toho sa pri výstavbe využili vedomosti aj inžiniera Pfinna, po ktorom je pomenovaný aj vlastne jeden taký kopček nad chatou.

Chata je postavená na skalnom výbežku, odkiaľ je veľmi dobrý výhľad aj do doliny, aj na okolité štíty. No je to asi jedno z najveternejších miest v celej doline, čo komplikovalo aj výstavbu, aj potom často je tá chata v zime zafúkaná snehom, sú tu veľké záveje, takže aj tí pracujúci často musia chatu doslova vykopávať spod snehu.

Výhodou Téryho chaty je to, že funguje celoročne, takže vám poskytne prístrešie aj v zime, aj v lete. V zime sa tu dajú podnikať veľmi pekné skialpinistické túry, buď na východ smerom ku Chate pri Zelenom plese alebo na západ cez Priečne sedlo ku Zbojníckej chate. Chata priamo nie je ohrozená lavínami, ale jej okolie aj všetky okolité žľaby sú dosť lavinózne, čiže vždy, keď vstupujete do tohto terénu, je dobré, aby ste si pozreli aj stupeň lavínového nebezpečenstva, ktorý sa vydáva každý deň, a je dobré, aby ste mali aj tu povinnú lavínovú výbavu, čiže lavínový vyhľadávač, lavínovú sondu a lavínovú lopatku.

V lete je možnosť pokračovať od Téryho chaty cez Priečne sedlo do Veľkej Studenej doliny alebo cez sedlo Sedielko do Javorovej doliny a postupne až do Tatranskej Javoriny. Ak máte šťastie na počasie, tak sa vám naskytnú úžasné výhľady. Ak sa pozriete smerom dolu do doliny, tak po ľavej strane budete mať najvyšší v tejto doline Lomnický štít s jeho západnou stenou, ktorá je často lezená horolezcami. Ide o jednu z najvyhľadávanejších lezeckých stien v Tatrách. Potom pokračujeme ďalej vľavo cez Pyšné štíty. Pyšný štít má tiež výšku nad 2 600 metrov. Ďalej sú to Spišský štít, Baranie rohy a Ľadové štíty. Keď sa pozrieme po pravej strane, tak to je zase Prostredný hrot, ktorý je na pravej strane najvyšší. Dolina je zaujímavá tým, že má okolo seba tri vrcholy, ktoré sú vyššie ako 2 600 metrov nad morom, čiže najvyšší z nich je Lomnický štít, druhý je Ľadový a tretí je Pyšný. V Tatrách je vyšší od nich už iba Gerlach.

Okrem najvyšších štítov sa v blízkosti Téryho chaty nachádzajú aj plesá. Je tu konkrétne Päť Spišských plies, ktoré majú takú nezameniteľnú zelenkavú farbu. A ak budete pokračovať ďalej do Priečneho sedla, tak uvidíte aj ďalšie pleso, takzvané Modré pleso.

Ďakujeme, že ste túto trasu z Hrebienka na Téryho chatu absolvovali s nami. Dávajte si ešte pozor na ceste späť a dúfame, že si nás opäť zapnete pri nejakej ďalšej peknej túre.

Vy na spoznávanie našich hôr nemusíte doplatiť. Prinášame Vám prepis Audiosprievodcu po vybraných chodníkoch slovenských hôr s dlhodobým cestovným poistením alebo poistením do hôr Spirit s finančným krytím zásahu Horskej záchrannej služby na Slovensku v stanovenom rozsahu.

Vy na spoznávanie našich hôr nemusíte doplatiť. Prinášame Vám prepis Audiosprievodcu po vybraných chodníkoch slovenských hôr s dlhodobým cestovným poistením alebo poistením do hôr Spirit s finančným krytím zásahu Horskej záchrannej služby na Slovensku v stanovenom rozsahu.

Vitajte na trase Magurka – Sedlo Latiborskej hole – Ďurková – Útulňa pod Ďurkovou a Magurka. Naša dnešná trasa má 14 kilometrov a postupne nastúpame 950 výškových metrov. Pôjdeme spočiatku po modrej značke, potom sa napojíme na hrebeni na červenú značku a späť pôjdeme po zelenej značke. Zastavíme sa pri Štôlni Kilian, kde si povieme niečo o baníctve, potom v Sedle Latiborskej hole, na Ďurkovej a potom znovu pri žľabe Viedenka na začiatku obce Magurka.

Osada Magurka je súčasťou obce Partizánska Ľupča, ktorá má veľmi bohatú históriu a už v roku 1252 máme o nej prvé písomné zmienky. Zaujímavé je, že už o pár rokov neskôr, v roku 1270, získala Ľupča aj prvé mestské výsady. Spočiatku sa nazývala iba jednoducho Ľupča alebo Ľupča na Liptove, potom neskôr s rozvojom baníctva sem prišli aj nemeckí kolonisti. A odvtedy sa obec začínala nazývať Nemecká Ľupča. Tento názov mala až do konca druhej svetovej vojny, kde tuná boli veľmi silné boje a boli tu aj základne partizánov počas Slovenského národného povstania, preto potom po vojne, na ich počesť, sa zmenil názov na Partizánsku Ľupču.

Osada Magurka je najvyššie položená banícka osada pod hrebeňom Nízkych Tatier vo výške až 1 050 metrov nad morom. Založili ju baníci a s ťažbou zlata sa tu začalo už v roku 1250. Za vlády Márie Terézie prešla ťažba zlata do rúk štátu. Ľupči zostali vo vlastníctve už iba tri štôlne. Potom v roku 1835 sa otvorili nové šachty – Ritterstein a Kilian a v roku 1848 Štôlňa Russeger. Zlato sa ťažilo podľa starého systému, vodné stupne a ručné vymývanie neskôr nahradilo strojové vymývanie. Najväčší rozmach baníctva prišiel v 19. storočí, keď tu pracovalo až okolo 250 baníkov. Okrem zlata sa tu ťažil aj antimón a striebro. Celkovo v tom najväčšom boome ťažby zlata sa tu vyťažilo až 25 kg zlata ročne. Postupne sa všetky tie ložiská míňali a už to nebolo veľmi rentabilné, takže v roku 1923 sa ťažba zastavila navždy. Niektoré stroje boli prevezené do Banskej Štiavnice, budovy sa odpredali, a tak na Magurke zostalo už len pár rodín. V rámci obce je mimoriadne vzácnym objektom banský kostolík, ktorý sa postavil začiatkom 20. storočia. V jeho veži sa dokonca zachoval aj rapkáč, ktorý bolo počuť doširoka, a slúžil na to, aby zvolával baníkov do práce aj ohlasoval koniec šichty.

My začíname našu trasu neďaleko Chaty Magurka, ktorej história siaha do medzivojnového obdobia. A už v roku 1938 sa objavila v zozname Klubu československých turistov ako Chata Úfnosť na Magurke. Patrila Klubu československých turistov z Ružomberka. Potom dlhé roky chata slúžila ako dôležitý záchytný bod počas hrebeňovky v Nízkych Tatrách a ako obľúbené miesto výletov pre celý Liptov. Po revolúcii mala taký smutnejší osud a dokonca to vyzeralo, že nadobro zanikne. No, našťastie, sa potom dostala do súkromných rúk a v roku 2008 prišiel nový majiteľ a Chata po rozsiahlej rekonštrukcii privítala prvých návštevníkov v roku 2009.

Najnovším turistickým lákadlom Osady Magurka je Magurský zlatý chodník, ktorý nás postupne prevedie desiatimi zastávkami, ktoré nám vlastne povedia príbeh baníctva na Magurke. Tento chodník spočiatku vedie spolu s modro značeným chodníkom a potom prejde na žlto značený chodník. Jeho začiatok vedie po takej starej banskej ceste, ktorá je v podstate bezbariérová, čiže je úplne jednoducho dostupná aj pre rodinky s deťmi alebo kočíky. Dokonca pracovníci Chaty Magurka a majitelia počas zimného obdobia, keď je dostatok snehu, tak túto prvú časť Zlatého chodníka upravujú pre bežkárov. Sú tu normálne natiahnuté bežkárske stopy, takže je to výborným cieľom výletu aj počas zimného obdobia.

My sa postupne vyberieme po trase náučného chodníka. Vy si môžete vybrať buď takú kratšiu, ale o to strmšiu, trasu po modrej a žltej značke, ktorá vlastne križuje náučný chodník, ktorý je veľmi mierny, spočiatku je to taká naozaj veľmi široká, stará banská cesta, kde nie je problém prejsť aj s kočíkmi. No, ale postupne sa dostaneme až na hrebeň Nízkych Tatier, kde určite netreba zabúdať ani na vhodné oblečenie, vhodnú obuv, dostatočné zásoby jedla a tekutín, pretože na hrebeni môže byť tá teplota oveľa nižšia, v lete sú tu oveľa častejšie búrky. Čiže aj pri takejto menej náročnej túre určite netreba horské podmienky podceňovať. Takisto ako v iných horských oblastiach, aj v Nízkych Tatrách platí to, že ak by ste náhodou prišli k nejakému úrazu, tak je potrebný zásah Horskej služby. V tom prípade je dobré mať poistenie, pretože zásahy Horskej služby nie sú hradené z bežného zdravotného poistenia.

Našou prvou zastávkou bude štôlňa Kilian, ktorá je súčasťou toho náučného Zlatého banského chodníka, čiže odporúčame vám sledovať všetky náučné tabule a pri tej štôlni Kilian si nás opäť môžete zapnúť.

Nachádzame sa pri štôlni Kilian, je to štvrtá zastávka Magurského zlatého chodníka, ktorý je celý súčasťou Slovenskej banskej cesty. Určite odporúčame využiť aj významnú odbočku náučného chodníka, je to asi jedna minúta od cesty, smerom do takého húštia, a tam pekne vidno aj vstup do štôlne Kilian. Táto štôlňa bola založená už v roku 1835 a bola vlastne najdlhšou zo všetkých štôlní magurského banského systému. Siahala až 3 674 metrov pod Latiborskú hoľu a bola hlavnou štôlňou, na ktorú sa napájali aj ostatné štôlne. V súčasnosti sú ale všetky štôlne v tejto lokalite buď v zlom technickom stave kvôli svojmu veku, alebo sú úplne zavalené. Vyrobený materiál zo štôlní sa odvážal do Ružomberka a len neskôr postavili lanovú dráhu od štôlní ku vstupom. Táto zdĺhavá práca bola príčinou, že výroba bola oveľa drahšia ako výnosy z ťažby, a tak v roku 1923 zastavili ťažbu navždy. Stroje previezol štát do Banskej Štiavnice, budovy sa odpredali, a tak na Magurke ostalo už len pár rodín.

Ložisko Magurka možno v smere východ – západ rozdeliť na niekoľko úsekov. Prvý bol oblasť medzi Dierkovou a Viedenkou s najväčšou štôlňou Mária. Druhá časť bola Striebornica, kde sa okrem antimonitu nachádzala žila aj so striebronosným tetraedritom. Tretia časť boli hlavné magurské pole so štôlňami Russeger, Kilian, Adolf a František. Štvrtá časť bolo Kapustisko so štôlňami Pillersdorf a Leopold. A piata časť Georgi so štôlňami na podložných žilách. Šiesta časť bolo Močidlo so štôlňami Ritterstein, Ján a Alojz. Zaujímavosťou je aj vodovod, ktorý spájal veľkú časť štôlní, slúžil na poháňanie banských strojov a bol veľmi rozsiahly – jeho dĺžka bola až 6 kilometrov. A je to najvyššie položený banský vodovod vlastne na Slovensku. Samozrejme, tá dĺžka 6 kilometrov sa môže zdať celkom vysoká, no keď ju porovnáme s vodovodmi v Banskej Štiavnici alebo Španej Doliny, je to veľmi krátke, pretože vodovody v okolí Štiavnice a Hodruši mali dokopy až 160 kilometrov. Tie vodovody vlastne na druhej strane Nízkych Tatier, v Španej Doline, tak tie mali okolo 46 kilometrov.

Ako postupne stúpame starou banskou cestou, tak po oboch stranách si môžete všimnúť také násypy štrkové, tak to je vlastne materiál, ktorý bol vyťažený v baniach. A keď si zoberieme, že celkovo sa tu vyťažilo asi dve tony zlata, tak v porovnaní s tým všetkým materiálom, ktorý bol vyťažený so všetkou tou hlušinou, tak je to vlastne iba zlomok. A niekedy tu bol výnos iba dva gramy na tonu zlata.

My budeme pokračovať ďalej, po trase náučného chodníka, ktorý kopíruje trasu modrého chodníka. Prejdeme pri ďalších zastávkach, ale potom od ôsmej zastávky vám odporúčame dávať si väčší pozor, pretože charakter chodníka sa zmení, zvýši sa sklon a bude to už taký ozaj vysokohorský lesný chodník až na hrebeň, čiže aj tá pozornosť musí byť oveľa vyššia. Našou ďalšou zastávkou bude Sedlo Latiborskej hole, kde si nás opäť môžete zapnúť.

Nachádzame sa v Sedle pod Latiborskou hoľou v nadmorskej výške 1 540 metrov nad morom. Tu sa nám otvoril krásny kruhový výhľad na okolité hory. Ak sa pozrieme smerom, odkiaľ sme prišli, tak z ľavej strany výhľadu dominuje Salatín, potom vpravo od neho je to v diaľke, taký skalnatý, je Choč. Ak je dobrá viditeľnosť, môžeme vidieť aj Babiu horu ďalej na severe a potom od nej vpravo je to už masív Západných Tatier so Sivým vrchom, Salatínom, Pachoľou, Baníkovom, Hrubou kopou, Tromi kopami, vidíme aj Plačlivé a dokonca aj Baranec. Potom, keď sa pozrieme ďalej vpravo, tak vidíme ďalšie kopce Nízkych Tatier – Zámostskú hoľu, Ďurkovú a masív Chabenca.

My sa z modrého turistického chodníka napojíme na hrebeňový červený, ktorý je súčasťou Cesty hrdinov SNP, ktorá je najdôležitejšou turistickou magistrálou na Slovensku. Siaha až zo severovýchodu krajiny, od Duklianskeho priesmyku, až na západ po Devín. Prechádza väčšinou významných oblastí Slovenska, ktoré zohrali dôležitú úlohu počas Slovenského národného povstania alebo počas oslobodzovania krajiny na konci druhej svetovej vojny. Celá táto magistrála je značená červenou značkou a na území Slovenska je väčšina trasy totožná aj s medzinárodnou turistickou trasou E8, ktorej celková dĺžka je až 4 300 kilometrov a vedie z Istanbulu až do mesta Cork na Britských ostrovoch. Naša Cesta hrdinov SNP má dĺžku zhruba 750 – 770 kilometrov, lebo tá trasa sa trošku menila a sú tam nejaké odlišnosti. Vznikla a bola pomenovaná v roku 1956 a jej priebeh v podstate kopíruje od Devína po Dobšinskú ľadovú jaskyňu staršiu Štefánikovu cestu z roku 1928.

Ak ste sa počas cesty strmým modrým chodníkom obzreli za seba, mohli ste vidieť medzi lesmi aj niekoľko budov. Bola to osada Železnô, ktorá je tiež súčasťou Partizánskej Ľupče a nachádza sa zhruba 15 kilometrov od nej. Vznikla ako horské klimatické kúpele okolo roku 1870 pri minerálnom prameni, ktorý je taký alkalicko-zemito-železný, a tým pádom má aj takú charakteristickú hrdzavú farbu, podľa ktorej je aj táto osada nazývaná Železnô. V roku 1920 tu založil lekár a spisovateľ Ivan Stodola z Liptovského Mikuláša detskú ozdravovňu, ktorá fungovala až do roku 2017. V súčasnosti sa areál rozvíja pre celoročnú rekreáciu verejnosti. Cez neďaleké horské sedlo Prievalec vedie aj cestné spojenie do Liptovskej Lúžnej. V osade Železnô sú aj možnosti lyžovania a je to aj výborné východisko na výlet na vrchol Salatína.

My teda ďalej budeme pokračovať po červenej značke, smerom na Ďurkovú, tu si treba uvedomiť, že už sa nachádzame vo vysokohorskom prostredí na hlavnom hrebeni Nízkych Tatier, a tým pádom tomu musíme prispôsobiť aj svoje oblečenie. Treba si dávať pozor hlavne za nepriaznivého počasia pri hmle, vtedy je dobré držať sa tyčového značenia, pretože na takomto miernom, hladkom, hôľnom hrebeni sa veľmi ľahko dá odbočiť nesprávnym smerom a navigácia je potom naozaj veľmi náročná.

Našou ďalšou zastávkou bude Útulňa pod Ďurkovou, ku ktorej sa dostanete, keď odbočíte z chodníka napravo, bude to všetko značené. Útulňa sa nachádza zhruba 10 minút od hlavného hrebeňa. Takže tam si nás opäť môžete zapnúť.

Dorazili sme k Útulni pod sedlom Ďurkovej, ktorá sa v niektorých mapách nazýva aj Útulňa pod Chabencom alebo iba Ďurková. Nachádza sa v nadmorskej výške 1 630 metrov nad morom. Je to horská chata s celoročnou prevádzkou, nachádza sa hneď pod sedlom Ďurkovej, takmer v ideálnom strede ďumbierskej časti Nízkych Tatier. Stojí tu síce asi iba od roku 2001, po bývalom salaši, ale nahradila historicky jednu z prvých chát Nízkych Tatier. Chata tu stála už v roku 1932, ešte za čias ČSR, kedy dokonca bola jedna z najlepšie vybavených chát. Definitívnu ranu jej ale zasadili fašisti počas druhej svetovej vojny, kedy bola vypálená. Táto chata je veľmi populárna a je takou nízkotatranskou klasikou, aj preto, že sa nachádza na veľmi výhodnej polohe aj pre turistov, ktorí absolvujú celú Cestu hrdinov SNP. Je tu dokonca aj obmedzená ponuka nápojov a jedla, no ale čo viac si môžete priať, ak sem dorazíte v nejakom veľmi zlom veternom alebo hmlistom počasí. Útulňa má kapacitu zhruba 30 ľudí vo vlastných spacákoch, na matracoch pod strechou, ale niekoľko ľudí sa môže vyspať aj priamo v spoločenskej miestnosti. Vedľa Útulne je aj bohatý prameň vody, čiže si tu môžete doplniť tekutiny aj na ďalšiu časť túry. Ak je chata plná a máte so sebou svoj vlastný stan, môžete si ho rozložiť v tesnej blízkosti Útulne, je tu preto aj špeciálna výnimka z návštevného poriadku Národného parku Nízke Tatry.

Niekoľko desiatok metrov nad chatou ste si mohli všimnúť aj meteorologickú stanicu, ktorá patrí Horskej záchrannej službe. Nachádza sa tu aj webkamera, čiže záber z nej si môžete pozrieť na internete, na webovej stránke www.meteo.hzs.sk, a tento záber sa aktualizuje každú hodinu. Okrem kamery sa tu nachádzajú aj viaceré snímače, čiže viete si pozrieť rýchlosť vetra, smer vetra, teplotu, výšku snehu a všetky tieto informácie vám môžu pomôcť aj pri plánovaní túry, ale takisto sa využívajú aj pre lavínovú prevenciu a takisto pri záchranných akciách Horskej záchrannej služby.

Výhľadu z Útulne dominuje masív Skalky a Ždiarskej hole. Zaujímavosťou je, že zo Ždiarskej hole spadla obrovská lavína v 50. rokoch minulého storočia a zasiahla aj ubytovňu lesných pracovníkov a zahynulo tu okolo 16 pracovníkov, ktorí v tej útulni spali.

Od Útulne sa vyberieme po zelenej značke, smerom na hrebeň. A odtiaľ budeme ďalej pokračovať cez Mestskú horu, dolu do osady Magurka. Našou poslednou zastávkou bude desiaty panel náučného chodníka vo Viedenke.

Zelenou značkou sme zostúpili z Mestskej hory ku potoku Viedenka, kde sa nachádza aj desiaty panel Magurského zlatého chodníka. Tento panel je venovaný ryžovaniu zlata. Lebo ryžovanie nie je iba metódou získavania zlatých kovov, ale je to v podstate aj geologická prieskumná metóda. Dokonca tu priamo, v tomto potoku, si to môžete aj vyskúšať, pretože v letnom období, počas sezóny, si môžete kovovú nádobu určenú na ryžovanie požičať z Chaty Magurka. Zaujímavosťou je, že v ryžovaní zlata sa uskutočňujú aj majstrovstvá Slovenska a Českej republiky. A dokonca v 80. rokoch sa tu priamo na Magurke uskutočnili majstrovstvá celej Československej republiky.

Počas zostupu po zelenej značke ste si možno pri potoku všimli malú tabuľku, ktorá ukazovala smer ku takej malej mohyle, kde sú vytesané mená obetí spomínanej tragickej lavínovej nehody z roku 1970.

Ďalšou zaujímavosťou tejto doliny, ktorou vedie potok Viedenka, je to, že pôvodne viedol zelený značkovaný chodník tadiaľto, no aj kvôli viacerým lavínovým incidentom sa vedenie národného parku rozhodlo tento chodník presunúť. Jednou z takých najvýznamnejších lavínových udalostí bola veľká lavína z roku 1970, v ktorej zahynuli viacerí lyžiari. Táto lavína bola obrovských rozmerov, jej nános dosahoval až hĺbku 22 metrov. Lavína vznikla za veľmi špecifických udalostí, pretože vtedy bolo silné južné prúdenie a práve na severných svahoch Ďurkovej sa vytvorila veľmi hrubá nebezpečná vrstva naliateho snehu. Títo lyžiari, ktorí vlastne zostupovali z hrebeňa, tomu snehu pridali dodatočné zaťaženie, a tým pádom uvoľnili aj lavínu. Akonáhle ich začala unášať, nemali šancu sa z nej dostať. Dokonca práce pri hľadaní ich tiel trvali niekoľko mesiacov. Aj takéto tragické udalosti nám pripomínajú, že netreba zabúdať na cestovné poistenie, ktoré súčasťou je aj krytie zásahom Horskej záchrannej služby.

Toto bola naša posledná zastávka na dnešnej trase a odtiaľto budeme pokračovať už iba späť, do osady Magurka, kde sme dnešnú túru začali. Dúfame, že ste sa dozvedeli niečo nové a zaujímavé a že ste si užili výhľady a peknú prírodu Nízkych Tatier. Dúfame, že si nás opäť zapnete pri nejakom ďalšom podcaste.

Vy na spoznávanie našich hôr nemusíte doplatiť. Prinášame Vám prepis Audiosprievodcu po vybraných chodníkoch slovenských hôr s dlhodobým cestovným poistením alebo poistením do hôr Spirit s finančným krytím zásahu Horskej záchrannej služby na Slovensku v stanovenom rozsahu.

Vy na spoznávanie našich hôr nemusíte doplatiť. Prinášame Vám prepis Audiosprievodcu po vybraných chodníkoch slovenských hôr s dlhodobým cestovným poistením alebo poistením do hôr Spirit s finančným krytím zásahu Horskej záchrannej služby na Slovensku v stanovenom rozsahu.

Vitajte na turistickej trase okolo Roháčskych plies, ktorá je mierne náročná. Je vhodná aj pre rodiny s deťmi. Postupne prejdeme po zelenej značke, potom sa napojíme na červenú a popri Roháčskom vodopáde vystúpime až ku Roháčskym plesám. Späť pôjdeme cez Ťatliakovu chatu po asfaltovej ceste na parkovisko na Zverovke. Naša trasa začína na Zverovke v nadmorskej výške okolo 1 030 metrov nad morom. Parkovisko má veľkú kapacitu. Je to vlastne parkovisko, ktoré slúži hlavne v zime pre návštevníkov lyžiarskeho strediska Zverovka-Spálená. Táto lanovka funguje takisto aj v letných mesiacoch, čiže ak máte chuť si skrátiť trasu smerom na Salatín, môžete využiť lanovku a urobiť si o to väčšiu potom túru až na hrebeň Západných Tatier. Zverovka je asi najlepším východiskom na túry v Roháčoch. Dajú sa tu podnikať túry do Látanej doliny. Dajú sa tu robiť veľmi pekné okruhy, potom cez Rákoň, Volovec a späť Roháčskou dolinou. Takisto túry sa dajú predĺžiť až do Poľska do Chocholowskej doliny, kde sa nachádza aj horská chata. Na Zverovke je aj dostatok možností na ubytovanie, na občerstvenie. Je tu viacero reštaurácií, penziónov, chát. Je tu napríklad Chata Zverovka, ktorá patrí medzi najstaršie turistické chaty v okolí, a okrem toho sú tu aj ďalšie ubytovacie možnosti, hotely. Je to všetko vlastne vybudované aj kvôli tomu lyžiarskemu stredisku. Celá túra sa vlastne nachádza v Roháčskej doline. Je to najväčšia ľadovcová dolina v celých Západných Tatrách. Má taký ten typický tvar písmena „U“. Dokonca sa tu nachádza aj najnižšie položené pleso v celých Tatrách. Je to také malé pliesko poniže Chaty Zverovky. Túra začína hneď na parkovisku. Na jeho konci je aj odpočívadlo, je tam mapa, je tam smerovník, ktorý určite neprehliadnete. No a začíname teda po zelenej značke. Najprv je to taká lesná cesta, ktorou sa postupne dostaneme na tú spomínanú asfaltovú cestu, ktorá vedie až na Ťatliakovu chatu.

Hneď na začiatku chodníka prejdeme cez drevený most ponad Studený potok, potom budeme pokračovať veľmi miernym stúpaním po takej širokej lesnej ceste, ktorá potom bude trošku strmšia, a po takom strmšom výšľape sa dostaneme na tú asfaltovú cestu, kde sa nachádza vlastne aj taký menší bufet, kde si ešte môžete doplniť nejaké občerstvenie a pokračovať ďalej v túre. Tento bufet nemusí byť vždy otvorený, preto je, samozrejme, najlepšie mať so sebou svoje nejaké zásoby, mať svoju desiatu a ak vyrážate na nejakú dlhšiu túru skoro ráno, môže sa stať, že naozaj ten bufet nebude otvorený. V tom prípade je ako pri všetkých túrach veľmi dôležité mať dostatok tekutín, hlavne v tých letných mesiacoch. Určite netreba podceňovať Západné Tatry, pretože práve táto ich severná časť, ktorá sa tak familiárne nazýva Roháče, je práve taká najčlenitejšia alebo najzradnejšia, takže na tie túry treba ísť naozaj skorej. Treba mať všetku tú výbavu, čo možno aj vo Vysokých Tatrách, pretože niektoré úseky môžu byť s reťazami, hlavne hrebeň Troch kôp alebo hrebeň Ostrého Roháča sú také najexponovanejšie túry tu v okolí. Samozrejme, na hrebeni môže byť počasie úplne iné ako v doline, tak netreba zabúdať ani na dostatočné oblečenie. Treba byť pripravený aj na to, že hlavne v letných mesiacoch môžu prísť tie búrky znenazdania a veľmi rýchlo, takže treba vždy sledovať predpoveď počasia a myslieť na to, že na horách sa to počasie môže naozaj veľmi rýchlo meniť. Kľudne môže prísť aj v lete obdobie, keď na hrebeni nasneží alebo je tam nejaká poľadovica a dokonca sa stávajú prípady, že ľudia takto podcenia aj obuv alebo vybavenie a už sa stali aj prípady zamrznutia, dokonca aj v letných mesiacoch.

Naša túra cez Roháčske plesá je veľmi populárna, pretože je dostupná aj pre rodiny s deťmi. Nie je to nejaká extrémne technická túra, no ale netreba to podceňovať a práve kvôli tomu, že je taká populárna, tu často môže byť veľmi veľa ľudí, čo potom môže aj ten pohyb trošku spomaľovať a môže to tam byť neprehľadné, hlavne v tých horných pasážach už tesne pod plesami je ten chodník dosť strmý. Sú tam také skalné úseky, takže naozaj odporúčam aj pri tejto možno jednoduchšej alebo kratšej túre radšej vyraziť skôr a hlavne v tých najexponovanejších, najnavštevovanejších obdobiach, čiže počas letných prázdnin. Výhodou alebo veľmi pekné sú Roháče aj na jeseň, kedy tých turistov už je trošku menej, ale aj na jeseň, samozrejme, treba rátať s tým, že môže byť chladnejšie, ten súmrak prichádza skorej, takže vždy tomu treba prispôsobiť aj to plánovanie, aj tú výbavu na túre.

Po krátkom úseku po zelenej značke sme sa už dostali na asfaltovú cestu pri Rázcestí Šindlovec. Odtiaľto budeme pokračovať k rázcestiu na poľane Adamcuľa. Niektorí to tu dokonca robia tak, že si do batoha pribalia aj tenisky napríklad, pretože ten mierny výstup po asfaltovej ceste je taká najnudnejšia časť celej túry a je to potom v tých teniskách oveľa pohodlnejšie, takže ak máte miesto v batohu, určite to stojí za to hodiť si tam tie tenisky, a potom to oceníte aj pri ceste späť z Ťatliakovej chaty.

Túra okolo Roháčskych plies sa dá absolvovať dvomi smermi. Buď začnete najprv celou asfaltovou cestou až na Ťatliakovu chatu a postupne sa dostanete na Roháčske plesá a späť pôjdete popri vodopáde, čo je na začiatku miernejšie, ale potom to klesanie je trošku strmšie, alebo pôjdete najprv na Roháčsky vodopád, čo odporúčame aj my, pretože táto strana je o niečo strmšia a je aj z takého bezpečnostného hľadiska lepšie najprv absolvovať tú strmšiu časť, keď ešte máme dostatok energie, pretože hlavne tie posledné pasáže už ku tomu najvyššiemu Roháčskemu plesu sú také najviac exponované, sú tam také skalné pasáže a často sa stáva, že práve pri zostupe, keď sú tie skaly mokré, môže prichádzať ku nejakým úrazom, preto určite nezabúdajte ani pri týchto ľahších túrach na poistenie v horách. Netreba zabúdať na to, že zásah horskej služby nie je krytý z klasického zdravotného poistenia a každá záchranná akcia v horách si vyžaduje oveľa väčšiu energiu, nasadenie veľkého počtu ľudí, prípadne nasadenie vrtuľníka, preto aj tie náklady na záchranné akcie sa môžu vyšplhať k veľmi vysokým sumám, takže naozaj ani pri týchto možno jednoduchších túrach na to poistenie netreba zabúdať. Naša túra pokračuje miernym stúpaním po asfaltovej ceste až na rázcestie na poľane Adamcuľa, kde my odbočíme teda doprava smerom na Roháčsky vodopád, takže určite si nás opäť zapnite na Adamculi.

Nachádzame sa na rázcestí Adamcuľa vo výške 1 189 metrov nad morom. Tu sa cesta rozdeľuje, môžete sa vybrať buď doľava po asfaltovej ceste smerom až ku Ťatliakovej chate a odtiaľ sa dá pokračovať na Rákoň, Volovec alebo dokonca až do poľskej Chocholowskej doliny, alebo sa môžete vybrať doprava po modrej značke, kam sa vyberieme aj my, a po chvíľke asfaltu nás čaká už samotný horský skalnatý chodník, čiže ak ste využili to, že máte na sebe tenisky, tak je ten čas strčiť ich znovu do batohu a dať si klasické turistické topánky, pretože chodník bude čoraz strmší, skalnatý, často môže byť mokrý. V prípade, že je daždivejšie obdobie, môže po chodníku dokonca tiecť aj voda.

Treba si uvedomiť, že v Západných Tatrách, takisto ako Vysokých, funguje sezónna uzávera turistických chodníkov. Tu to funguje tak, že v zime sa dá ísť iba po Ťatliakovu chatu a všetky ostatné chodníky sú uzavreté. Ak ste skialpinisti, tak tu môžete využívať dve doliny. Je to dolina Salatínska, pretože je tu skialpinistický areál. Je to tá dolina priamo nad lanovkou až pod Salatín. No a druhá dolina otvorená pre skialpinistov je Zelená dolina pod Baníkovom. Pre bežkárov je ideálna Látaná a, samozrejme, aj cesta, po ktorej môžete ísť na Ťatliakovu chatu. My pokračujeme po modrej turistickej značke smerom k Roháčskemu vodopádu. Bude to trvať zhruba 30 minút a môžete si nás zapnúť priamo pri ňom.

Nachádzame sa pri Roháčskom vodopáde v nadmorskej výške 1 340 metrov nad morom. Roháčsky vodopád je najväčší v celých Západných Tatrách. Má dĺžku až 23 metrov a prietok sa pohybuje medzi 500 až 1 200 litrami za sekundu. Samozrejme, najväčší je na jar, keď sa topí sneh alebo potom v lete po nejakých intenzívnych búrkach. A vtedy vlastne je taký najmohutnejší a najkrajší. Roháčske vodopády sú v skutočnosti dva. My stojíme pri tom hornom, tom väčšom a ten spodný, menší, ste si vlastne mohli všimnúť po ľavej strane, keď ste stúpali chodníkom v tej najstrmšej pasáži. Ten spodný vodopád nie je taký výrazný, preto ku nemu priamo nevedie ani nejaká cestička alebo chodník. Od Roháčskeho vodopádu budeme pokračovať po modrej turistickej značke takým strmým skalnatým chodníkom, na ktorom si určite treba znovu dávať pozor, pretože po ňom často tečie voda, hlavne keď je daždivo alebo v lete pri búrkach, prípadne na jar, keď sa ešte topia snehy vyššie v doline. Chodník postupne vyjde z pásma lesa a nám sa otvoria výhľady na všetky strany, takže si nás nezabudnite zapnúť opäť na Rázcestí pod Predným Zeleným.

Úspešne sme dorazili na Rázcestie pod Predným Zeleným do výšky 1 473 metrov nad morom. Je to taká veľká skalami vykladaná plošinka, ktorú miestni nazývajú aj heliport, pretože je to taká otvorená lúčka a v prípade záchranných akcií je to aj vhodné miesto na pristátie vrtuľníka. Okrem iného sú tu aj drevené lavičky, čiže môžete si tu oddýchnuť po tej náročnej časti výstupu od Roháčskych vodopádov a pokochať sa konečne okolitými výhľadmi na štíty v doline. Po pravej strane vidíte Predné Zelené, podľa ktorého je vlastne toto rázcestie pomenované, a potom ďalej vľavo môžete vidieť Hrubú kopu s Tromi kopami a v diaľke je aj chodník, ktorým budeme ďalej pokračovať. Na Rázcestí pod Predným Zeleným máte dve možnosti. Buď pôjdete vpravo po žltej značke smerom do Baníkovského sedla, alebo sa vydáte spolu s nami po modrej k Roháčskym plesám. Odporúčame naozaj sa občerstviť práve na tomto mieste, pretože čakajú nás aj nejaké ďalšie strmšie úseky. Spočiatku to síce bude mierne, ale ako budeme ďalej pokračovať, tak aj ten chodník bude čoraz strmší a ku samotným plesám to budú také serpentínky po skalnatom chodníku. Od rázcestia budeme pokračovať miernym stúpaním popri malom pliesku, ktoré sa nazýva Opálové pravdepodobne podľa jeho sfarbenia. Zaujímavosťou je, že v tomto plese vyviera potok, z ktorého potom nižšie vznikajú Roháčske vodopády. Kým sa dostaneme k prvému Roháčskemu plesu, pôjdeme aj popri rázcestiu pod Hrubou kopou. No vy pokračujte ďalej po modrej značke a opäť si nás pri tom prvom plese zapnite.

Po strmom výšľape sme dorazili k cieľu našej trasy k Roháčskym plesám do nadmorskej výšky 1 719 metrov nad morom. Roháčske plesá nemajú nejaké konkrétne názvy, ale sú označované skôr tak číselne – prvé, druhé, tretie, štvrté. My sa nachádzame pri tom najvyšnejšom hornom, ktoré však nie je najväčšie. Najväčšie je to najnižnejšie. To má viac ako dva hektáre a hĺbku až okolo 7 metrov. V okolí Roháčskych plies je zaujímavá napríklad flóra a fauna. Vzácne sú napríklad rastliny, ktoré žijú v plesách. Je to napríklad ježohlav úzkolistý, ktorý sa okrem niekoľkých tatranských plies nevyskytuje už nikde inde. Zo zvierat tu môžete stretnúť napríklad kačice priamo v plesách alebo potom v okolí svište, kamzíky alebo dokonca aj orla. Okolím všetkých štyroch plies vedie aj náučný chodník, čiže ak by ste sa chceli dozvedieť niečo viac, tak na tých tabuliach sa nachádzajú veľmi zaujímavé informácie znovu o nejakom rastlinstve, živočíšstve, ale takisto aj o reliéfe, ako vznikli tieto plesá. Povesť hovorí, že Roháčske plesá vznikli tak, že jedna stará žena stratila naraz dvoch synov a aj manžela a ten jej smútok bol taký veľký, že svojimi slzami vytvorila všetky štyri Roháčske plesá. S týmto príbehom súvisí aj názov blízkeho vrcholu Plačlivô a názov doliny Smutná dolina.

Keď budeme pokračovať od horného plesa smerom ďalej nadol, budú sa nám odkrývať výhľady na jedny z najkrajších kopcov celých Západných Tatier. Postupne uvidíme zľava Rákoň, Volovec, Ostrý Roháč, Plačlivé, ktoré sa nazýva niekde aj Plačlivý Roháč, no a hrebeň potom ďalej pokračuje cez Tri kopy až na Hrubú kopu. Zo všetkých týchto kopcov v okolí je najvyšší Baníkov. Zaujímavosťou je, že vlastne celá oblasť sa nazýva Roháčmi podľa Plačlivého a Ostrého Roháča a je to preto, že majú taký typický bralný exponovaný reliéf.

Okolie Roháčskych plies je v zimnom období ohrozované lavínami a dokonca v roku 2009 sa tu stála jedna tragická nehoda, keď sa neskúsený poľský skialpinista vybral sám bez kompletnej lavínovej výbavy práve tu k Roháčskym plesám, a tým, že nepoznal tento terén veľmi dobre, tak traverzoval nebezpečný lavínový svah a odtrhol si doskovú lavínu, ktorá ho strhla až priamo do vody v plese.

Od horného Roháčskeho plesa klesá turistický chodník ďalej po zelenej značke k ďalším plesám a postupne až k tomu nižnému, ktoré je rozlohou najväčšie. Pri ňom sa nachádza aj drevená chatka horskej služby, ktorá ale nie je prístupná pre verejnosť. No a od plies chodník ďalej klesá miernym traverzom až do Smutnej doliny. Tu sa napája na modrý chodník, ktorý vedie vpravo hore do Smutného sedla, a potom pokračuje ďalej na liptovskú stranu Západných Tatier do Žiarskej doliny. Smutná dolina aj Smutné sedlo sa podľa niektorých nazýva vraj podľa toho, že tu vždy majú nejaké také zvláštne pocity, nejakú takú zvláštnu úzkosť a že vraj je tu často také hmlisté, nepríjemné počasie, tak... ale stále sú to iba nejaké povery. No a na druhú stranu pokračuje modrý chodník dolu k Ťatliakovej chate, kde si nás opäť môžete zapnúť.

Od Roháčskych plies sme Smutnou dolinou zišli až ku Ťatliakovej chate vo výške 1 393 metrov nad morom. Turistické útulne majú na tomto mieste už dlhú históriu. Prvá útulňa tu stála už v roku 1883 a nazývala sa Chata pod Ostrým Roháčom. Pre veľký záujem turistov a lyžiarov sa z iniciatívy Jána Ťatliaka, takého miestneho priekopníka turizmu na Orave, vybudovala v rokoch 1937 až 1941 chata na mieste, kde stojí aj súčasná chata. No v roku 1944 ju vypálili Nemci. Už v roku 1946, teda hneď po vojne, postavili ďalšiu chatu, dokonca dvojposchodovú, ktorá ale opäť v máji roku 1963 vyhorela. Odvtedy chata fungovala iba ako taký malý bufet a turisti z Dolného Kubína ju pomaličky obnovovali až do súčasného stavu, kedy sa tu dá dokonca objednať aj ubytovanie. Od júla 2017 je v novozrekonštruovaných priestoroch kapacita 25 lôžok. Nachádzajú sa tu aj dokonca sprchy, WC a v prípade núdze je možné využiť aj nocľaháreň s matracmi. Chata je otvorená počas letnej sezóny od 15. júna do 30. októbra. V roku 2013 bola chata zasiahnutá snehovou lavínou. Vo vysokohorskom teréne všetkých pohorí na Slovensku bolo v tom čase vyhlásené zvýšené lavínové nebezpečenstvo. Suchý sneh nabral veľkú rýchlosť a energiu a prekonal aj prirodzenú terénnu prekážku nad chatou, ktorá ju dovtedy chránila úspešne pred lavínami. Čelo lavíny sa oprelo do múrov chaty, pričom vyvalilo dvoje dverí a dvoje okien. Statika chaty našťastie nebola narušená. Krátko nato sa začalo aj s väčšou rekonštrukciou celej chaty. Okrem ubytovania funguje na chate aj bufet, takže vám určite odporúčame zastaviť sa tu, ak ste spolu s nami absolvovali celú túru cez Roháčske plesá a ak ste sa rozhodli ísť opačným smerom, tak, samozrejme, je dobre doplniť si zásoby pred ďalším výšľapom smerom buď do Smutného sedla, alebo k Roháčskym plesám.

Naľavo od chaty vedie chodníček k takzvanému Ťatliakovmu jazeru, ktoré ste určite videli aj popri schádzaní zo Smutnej doliny. Pri tomto jazierku sa nachádza viacero lavičiek aj odpočívadlo so strieškou, čiže je to úplne ideálne miesto, kde sa občerstviť, oddýchnuť si a sú odtiaľto aj perfektné výhľady na Volovec a Smutnú dolinu. Ťatliakova chata leží na križovatke turistických trás. Cesty od chaty vedú na Roháčske plesá, Rákoň, Ostrý Roháč, Plačlivé, či Volovec. Chata je ideálnym miestom odkiaľ možno odštartovať túru po hrebeni Západných Tatier. Je tiež obľúbeným cieľom pre cyklistov, ktorí majú radi veľmi strmé výšľapy. Ak sa od Ťatliakovej chaty vyberiete smerom na Sedlo Zábrať a ďalej na hrebeň Rákoňa alebo Volovca, môžete ďalej pokračovať až do Poľska do Chocholowskej doliny. Ak máte horské poistenie, tak výhodou je, že to poistenie vám platí aj v Poľsku a takto si môžete urobiť napríklad dvojdňový výlet, že prespíte napríklad na chate v Chocholowskej doline a na druhý deň sa vrátite späť alebo môžete pokračovať ďalej na Volovec a späť znova hrebeňom cez Ostrý Roháč a Smutné sedlo. Ak ste veľmi zdatní turisti, môžete si urobiť aj celý taký veľký okruh okolo celej Roháčskej doliny cez Volovec, Roháče až na Salatín a môžete zísť potom dolu ku vleku v Salatinskej doline a späť na parkovisko Spálenej. Náš čaká už iba zostup zhruba päť a pol kilometra po asfaltovej ceste ku parkovisku pri lyžiarskom stredisku Roháče Spálená. Ak máte v batohu tie tenisky, kľudne si ich teraz dajte, pretože to už bude iba mierne klesanie po asfaltovej ceste.

Ďakujeme, že ste turistickú trasu okolo Roháčskych plies absolvovali s nami. Dúfame, že vás to bavilo a že si nás opäť zapnete pri nejakej ďalšej peknej túre.

Vy na spoznávanie našich hôr nemusíte doplatiť. Prinášame Vám prepis Audiosprievodcu po vybraných chodníkoch slovenských hôr s dlhodobým cestovným poistením alebo poistením do hôr Spirit s finančným krytím zásahu Horskej záchrannej služby na Slovensku v stanovenom rozsahu.

Vy na spoznávanie našich hôr nemusíte doplatiť. Prinášame Vám prepis Audiosprievodcu po vybraných chodníkoch slovenských hôr s dlhodobým cestovným poistením alebo poistením do hôr Spirit s finančným krytím zásahu Horskej záchrannej služby na Slovensku v stanovenom rozsahu.

Vitajte na túre Popradské pleso – Rysy. Dnes sa vydáme po modrej značke od Popradského plesa, Mengusovskou dolinou cez Rázcestie nad Žabím potokom a odtiaľ po červenej značke okolo Žabích plies a Chaty pod Rysmi cez sedlo Váha až na samotný vrchol Rysov.

Začíname v nadmorskej výške 1 495 metrov a vystúpime až do 2 503 metrov. Trasa je dlhá zhruba 5 a pol kilometra. Vychádzame od Popradského plesa, ktoré sa nachádza v Mengusovskej doline pred ústím Zlomísk pod zrázmi Ostrvy, má rozlohu zhruba 6,5 ha. Volá sa podľa rieky, ktorá vlastne z neho vyteká. Pleso je dostupné celý rok, k chate vedie asfaltová cesta, po ktorej sa dá ľahko dostať aj s kočíkom a chata je zásobovaná automobilom. Dokonca, ak ste ubytovaní na chate, tak sa viete dostať automobilom až hore na parkovisko. Chata má dlhú históriu. Prvé chaty tu boli už v 19. storočí. Potom niekoľkokrát vyhoreli a v 20. storočí, v 50. až 60. rokoch, tu bol postavený väčší taký hotel.

My sa vydávame po modrej značke smerom do Mengusovskej doliny. Na začiatku trasy si môžete všimnúť náklad, ktorý je určený pre Chatu pod Rysmi, a funguje to tak, že okrem profesionálnych nosičov môžete chate pomôcť aj vy a vyniesť nejaký ten pripravený náklad na svojom chrbte priamo na chatu. Za každých 10 kíl potom dostanete ako odmenu buď čaj alebo niečo iné, na čom sa dohodnete.

Trasa na Rysy je ale veľmi náročná. Nachádzajú sa tu dokonca aj reťaze. Preto už pri plánovaní túry si treba byť vedomí svojich možností, sledovať počasie a hlavne v lete, keď hrozia poobedné búrky, je lepšie začať túru o niečo skôr, radšej si privstať alebo prípadne sa ubytovať na hoteli na Popradskom plese a vyraziť pohodlne priamo už odtiaľto a nebudete musieť absolvovať cestu buď od električky, alebo zo Štrbského plesa.

Takmer celý chodník je skalnatý, takže netreba podceňovať obuv. Ak nie ste zvyknutí na túry vo vysokohorskom teréne, treba si radšej zaobstarať obuv s prekrytým členkom, aby noha bola spevnená. Okrem toho určite netreba zabúdať na teplé oblečenie, pretože počasie v tej výške vrcholu, v tých 2 500 metroch nad morom, môže byť úplne iné ako dolu, aj to počasie v horách sa oveľa rýchlejšie mení. Takže treba byť pripravený radšej na tú horšiu alternatívu. Radšej mať toho zo sebou viac, ako potom pri nejakej búrke alebo silnom lejaku sa podchladiť, pretože môže to mať nebezpečné následky.

Dôležité je, samozrejme, mať aj poistenie zásahu horskej služby, ktoré platí aj na poľskej strane, pretože Rysy sú aj najväčším vrchom Poľska. Samozrejme, hory sú sami o sebe nebezpečnejšie prostredie, preto, aj keď dodržíte všetky pravidlá a budete mať všetku dostupnú výstroj a aj vyrazíte na tú túru skôr, môžu nastať nejaké nepredvídateľné okolnosti a aj malá nepozornosť môže viesť k nejakému úrazu a vtedy je dobré pamätať si číslo na horskú službu, ktoré je 18 300. Netreba sa hanbiť zavolať aj pri nejakom vyčerpaní alebo čakať až do úplného vyčerpania, pretože potom tá záchrana môže byť ešte ťažšia.

Prvá časť chodníka vedie v lese, no postupne sa dostaneme do pásma kosodreviny, kde sa nám odkryjú aj výhľady na strmé štíty Mengusovskej doliny. Po ľavej strane to budú štíty ako Satan a po pravej strane hrebeň Kôpok. Pri tejto túre, hlavne v letných mesiacoch, treba myslieť na pitný režim a je lepšie mať so sebou pre istotu aj nejaké jedlo alebo nejakú sladkosť a dôležité je tieto vlastné zásoby si rozvrhnúť, pretože najbližšie miesto, kde si môžete doplniť zásoby je až Chata pod Rysmi, ktorá je vo výške až viac ako 2 200 m n. m. a nachádza sa až nad tými najstrmšími úsekmi a najnáročnejšími. Čiže, netreba prísť pod tie reťaze unavení a hladní, ale radšej si to jedlo proste nejak dobre rozvrhnúť.

Teraz si môžete v kľude užívať mierny chodník a my sa vám opäť prihlásime na Rázcestí nad Žabím potokom, kde si povieme, kam ďalej vyrazíme a čo sa nachádza okolo nás a aký máme pekný výhľad.

Nachádzame sa na Rázcestí nad Žabím potokom. Tu sa chodník rozdeľuje. Doľava vedie modrá značka k Hincovmu plesu a ďalej červená značka na Kôprovský štít. Táto trasa je o niečo miernejšia ako na Rysy, nie sú tu žiadne reťaze, no treba si uvedomiť, že tu platí zimná uzávera chodníkov, to znamená, že chodníky sú uzavreté od októbra až do 15. júna.

Keď sa pozriete okolo, tak priamo pred vami bude špic Mengusovského Volovca, vľavo od neho je hrebeň Satana, ktorý pokračuje ďalej až na Patriu. Zaujímavosťou je, že z Patrie padla v roku 1974 veľká lavína, ktorá zišla až k Popradskému plesu, kde práve vtedy mali lyžiarsky výcvik študenti zo strednej školy z Komárna a táto lavína bola veľmi tragická a zahynulo tu až 12 účastníkov tohto kurzu. Celkovo bolo zasiahnutých až 24 ľudí. Takže už celá Mengusovská dolina je lavínový terén, takže ak sa v nej budete pohybovať v zimnom období, určite je dôležité nosiť so sebou tú povinnú lavínovú výbavu, lavínový vyhľadávač, lavínovú sondu, lavínovú lopatku.

Samozrejme, netreba zabúdať na sezónnu uzáveru, ktorá má veľký zmysel, pretože práve v tom jarnom období, máj, jún, práve svište alebo kamzíky majú mladé, svište sa vyhrabávajú spod snehu a je to pre nich veľmi nepríjemné, keby sa v dolinách vtedy pohybovalo veľké množstvo turistov.

My budeme pokračovať po červenej značke smer Žabie plesá. Od tohto miesta chodník už bude strmší, budú to také serpentíny, trošku skalnaté, takže treba si dávať pozor na nejaké pošmyknutie. Samozrejme, aj v letnom období môže v Tatrách snežiť, čiže môže tam byť nejaká námraza a môže mrznúť. Ak sa napríklad na túto túru vyberiete na jeseň, tie mrazy, ranné, už sú potom celkom časté, takže určite si na to treba dávať pozor. Každopádne, neskracujte si chodník dorovna, pretože potom dochádza k erózii a určite budete vidieť aj také drevené zábrany, ktoré potom tej erózii zabraňujú. Chodník bude pokračovať popri takej veľkej skale, ktorá sa nazýva Hincova skala, a môžete si nás zapnúť opäť pri Žabích plesách.

Nachádzame sa pri Žabích plesách. Je to ideálne miesto, kde sa môžete občerstviť. Určite doplňte tekutiny, pretože bude nasledovať po takej miernej sekcii už ten najexponovanejší úsek cez reťaze. Žabie plesá sa nachádzajú vo výške od 1918 metrov a to najvyššie je vo výške 2 040 m n. m. Sú tri, zaujímavosťou je, že pri tom Vyšnom Žabom plese je aj taká automatická meteorologická stanica, kde sa nachádza aj webkamera. Čiže zábery z nej si potom môžete pozrieť na webovej stránke meteo.hzs.sk a na tej fotke pekne uvidíte, že aké sú podmienky, či je ešte veľa snehu na chodníku a takisto si môžete pozrieť, aká je teplota, rýchlosť vetra atď.

Ako som spomínal, Žabie plesá sú tri. Je to Veľké Žabie pleso, Malé Žabie pleso a Vyšné. My vidíme hlavne to Veľké, a keď sa pozriete nad neho, po pravej strane už vidíte aj cieľ našej túry – Rysy. Potom od Rysov vľavo je veľmi výrazný Žabí kôň, je to taký skalný trojuholník, skalný útvar. Žabí kôň sa nazýva aj horolezecká maturita, čiže každý taký skúsený tatranský horolezec to väčšinou už má prelezené. Nazýva sa Žabím koňom preto, lebo v niektorých pasážach sa prelieza práve obkročmo, tak podobne, ako keď sa sedí na koni. Vľavo od neho je najvyšší, najvýraznejší vrchol, Volia veža, a od neho hrebeň pokračuje Volím hrebeňom až na Mengusovské štíty.

Teraz nás čaká najťažší úsek cez samotné reťaze. Pri prekonávaní reťazí je dôležité nezabávať sa napríklad fotením, je dobré mať voľné ruky, keď môžem, radšej sa držím tej reťaze, nevychádzam niekde bokom, aby náhodou sme sa nešmykli, a potom pád môže byť až smrteľný. Bolo tu niekoľko už aj smrteľných úrazov, takže určite to netreba podceňovať. Treba byť ohľaduplný aj k tým pomalším ľuďom alebo v prípade, že sa nakopí viacej ľudí, treba radšej počkať a byť určite kľudný, nebyť nervózny. Takže, dávajte si pozor na reťaziach, ak však necítite, radšej sa otočte, ale ak idete s nami ďalej, tak si nás zapnite na Chate pod Rysmi.

Nachádzame sa v blízkosti Chaty pod Rysmi alebo v Slobodnom kráľovstve Rysy, ako to nazval miestny chatár Viktor Beránek. Nachádzame sa vo výške 2 250 m n. m. Chata je najvyššie položenou chatou v Tatrách a zároveň je aj najmladšou tatranskou chatou, pretože bola postavená až v 30. rokoch. Je umiestnená v kotlinke pod sedlom Váha. V zime je často ohrozovaná lavínami z oproti stojaceho Ťažkého štítu. Bola viackrát lavínami úplne zničená a do súčasnej podoby je postavená kvôli tomu, aby dobre odolávala lavínam. Na jej opravu bola aj verejná zbierka. Na chate sa dá aj prenocovať, funguje tu kuchyňa. Chata je zásobovaná horskými nosičmi, čiže všetko, čo si na chate dáte, všetky nápoje, všetko jedlo, musel niekto na chrbte vyniesť.

Okolo chaty sa nachádza viacero zaujímavostí. Jednou z nich je najvyššie položená zastávka SAD na Slovensku, potom je tu výhľadová latrína, z ktorej si môžete pozrieť hrebeň Bášt a Satan, ktorý je priamo oproti vám. Potom je tam ešte zaujímavý výhľad dolu do doliny, do Mengusovskej. Ďalšou zaujímavosťou, ktorú tu môžete vidieť, sú stopy Lenina na skalách, pretože sám Lenin vystúpil na Rysy už pred, alebo už počas, prvej svetovej vojny asi v roku 1914.

Na chate odporúčame občerstviť sa pred posledným úsekom, ktorý je ešte zhruba 250 výškových metrov, je to najprv pár serpentín do sedla Váha a potom po hrebeni už na samotný vrchol Rysov. Dokopy je to zhruba nejaká hodinka miernym tempom. Určite si dávajte pozor aj tu, pretože aj v letných mesiacoch sa tu môže nachádzať snehové pole, na ktorom je veľmi ľahké pošmyknúť sa a nezabudnite si nás v sedle zapnúť.

Nachádzame sa v sedle Váha. Popri ceste sem, ste si mohli po pravej strane všimnúť výraznú stenu Ťažkého štítu, ktorý sa chvíľu nazýval aj Český. Vzniklo to skomolením z poľštiny, pretože po poľsky je ťažký cięźki, čo trošku robilo problém pri výslovnosti, takže sa to tak nejak skomolilo.

No a v samotnom sedle sa vám naskytnú krásne výhľady na východnú časť Vysokých Tatier. Najbližší k nám je Gánek (spis. Gánok) so svojou slávnou galériou, ktorá je veľkým lákadlom hlavne pre horolezcov svojou náročnosťou, pretože sa tu nachádzajú dokonca aj previsnuté lezecké cesty. V diaľke potom môžete vidieť najvyšší vrch Tatier, Gerlachovský štít, potom vľavo od Gánku vidno záver Bielovodskej doliny, Javorinskú Širokú, ktorá oddeľuje Bielovodskú dolinu od Javorovej doliny, no a úplne v diaľke vidno na ľavej strane Belianske Tatry a vpravo vysoké štíty Lomnického štítu a Ľadových štítov. Od sedla Váhy nás čaká ešte zopár serpentín po takom skalnatom chodníku už na samotný vrchol, kde si nás nezabudnite znovu zapnúť.

Ak ste to s nami vydržali až sem, tak vás vítame na vrchole Rysov, ktorý má v podstate tri vrcholy. Jeden z nich, ktorý je aj najvyšším vrcholom Poľska, má 2 499 m n. m. V Poľsku je to jeden z národných symbolov. Vystúpil sem aj pápež Ján Pavol II. A takmer každý Poliak by sem raz chcel vystúpiť, preto aj tá návštevnosť je tu celkom vysoká a v lete tu môže byť dosť veľa ľudí, takže preto je lepšie naozaj vyraziť skôr. Ten chodník z Poľska je oveľa exponovanejší ako zo Slovenska, sú tam viaceré reťaze a je to naozaj veľmi strmé a problémom môže byť aj to, že je tam veľký počet ľudí. Čo sa týka výhľadu, tak určite neprehliadnete dve veľké plesá na poľskej strane, je to Čierny stav a Morské oko. Morské oko je rozlohou najväčšie pleso v celých Tatrách. Pri jeho brehu sa nachádza aj Chata pri Morskom oku, ktorá má zhruba 1 500 m n. m. Keď sa pozriete od Morského oka vľavo, vidíte poľské Tatry, najbližšie k nám sú Mengusovské štíty, potom vidno pyramídu Kôprovského štítu, vzadu potom hrebeň Hrubieho, v diaľke, najvyšší kopec je Kriváň, od neho vľavo Satan, ktorý sme videli aj vlastne počas celej našej túry. Keď sa potom pozriete nadol, uvidíte Žabie plesá – Veľké Žabie a Malé Žabie. Žabie plesá sú nazvané vlastne podľa toho ostrova, ktorý je v strede toho Veľkého Žabieho plesa a vraj pripomína žabu pri výskoku. Od Žabích plies vľavo vidíte chodník, po ktorom sme sem vlastne prišli, potom nižnú časť Mengusovskej doliny, vľavo od toho je hrebeň Kôpok, no a ak sa pozriete ešte ďalej na východ, tak určite neprehliadnete Vysokú a ak máte dobrú viditeľnosť, uvidíte aj kríž na jej vrchole. Vysoká však nie je prístupná bežným turistom, nie je tam značený turistický chodník, ale dá sa tam vystúpiť spolu s horským vodcom. Ak sa pozrieme ešte ďalej vľavo, tak máme pred sebou Gerlachovský štít, najvyšší vrchol celých Tatier, no a potom ešte ďalej vľavo v diaľke, ak máte dobrú viditeľnosť, tak vidno až Lomnický štít.

Názov Rysy nepochádza od zvieraťa, ako by ste si mohli myslieť, ale je to v podstate z poľštiny, pretože z poľskej strany prechádzajú vrcholom Rysov také čiaročky a vyzerajú ako narysované, čiže v poľštine rysy znamenajú také tie pásiky. V minulosti mohol byť prechod hranice väčším problémom, ale v súčasnosti, keď už máme Schengen, tak to vôbec nie je žiadny problém a ak si chcete túru napríklad naplánovať na dva dni, tak môžete napríklad prespať na Chate pod Rysmi a na druhý deň pokračovať do Poľska alebo začať na Slovensku, skončiť v Poľsku a vrátiť sa nejakou inou dopravou. A výhodou je, že ak máte cestovné poistenie, tak toto poistenie vám platí na oboch stranách hranice.

Ďakujeme, že ste s nami absolvovali tento náročný a exponovaný výstup a veríme, že si nás zapnete aj pri nejakej ďalšej túre.

Vy na spoznávanie našich hôr nemusíte doplatiť. Prinášame Vám prepis Audiosprievodcu po vybraných chodníkoch slovenských hôr s dlhodobým cestovným poistením alebo poistením do hôr Spirit s finančným krytím zásahu Horskej záchrannej služby na Slovensku v stanovenom rozsahu.

Vy na spoznávanie našich hôr nemusíte doplatiť. Prinášame Vám prepis Audiosprievodcu po vybraných chodníkoch slovenských hôr s dlhodobým cestovným poistením alebo poistením do hôr Spirit s finančným krytím zásahu Horskej záchrannej služby na Slovensku v stanovenom rozsahu.

Vitajte na turistickej trase Prosieckou a Kvačianskou dolinou. Dnes to nebude nejaká veľmi vysokohorská túra a dostaneme sa do maximálnej nadmorskej výšky iba okolo 940 metrov nad morom. Dnešná trasa má dĺžku zhruba 16 kilometrov a nastúpame postupne okolo 900 metrov. Najprv pôjdeme po modrej značke, potom sa napojíme na červenú a posledná časť bude po žltej. Celou našou trasou sa vinie aj náučný chodník, čiže určite si odporúčame prečítať nejaké tie zaujímavosti na tabuliach, ktoré sú rozmiestnené počas celej trasy, je ich celkovo 14. Ak ste sa na túto túru vybrali viacerí a máte k dispozícii aspoň 2 autá, tak odporúčame 1 auto si odviesť do Kvačianskej doliny a 2. si nechať v Prosieckej, a potom keď prejdete vlastne cez tie zaujímavé úseky, cez kaňony, tak sa môžete odviesť k tomu 2. autu a ušetríte si takú menej zaujímavú časť trasy po lúkach vlastne na Podhorí, ktoré spájajú ústie Kvačianskej a Prosieckej doliny.

My začíname našu trasu nad obcou Prosiek. Jej názov vlastne vznikol zo slova priesek – to znamená, že aj obyvatelia z tejto obce už dávno v histórii obhospodarovali lúky za dolinou. Tieto lúky sa volajú Svorad. Tam budeme mať tiež jednu zo zastávok. Zaujímavosťou Prosieckej doliny je to, že vznikla tak, že dvíhajúce sa pohorie Chočských vrchov zahradilo cestu potoku. Ten sa postupne do toho pohoria zarezával. Chočské vrchy sú tvorené hlavne vápencami, čiže sú rozpustné vo vode. Takže voda ako postupne vymieľala koryto, tak vytvorila takýto zaujímavý vápencový kaňon. Takmer celá naša trasa vedie národnou prírodnou rezerváciou, čiže je to najvyšší stupeň ochrany. Je to podmienené tým, že sa nachádzame na vápencovom podloží, vďaka ktorému sú tu pôdy bohaté na minerály. A vďaka nim je tu aj veľké druhové zloženie rastlín, nachádzajú sa tu vzácne druhy ako niekoľko orchideí, okrem toho horec a dokonca aj plesnivec alpínsky.

Ďalšou zaujímavosťou je, že tým, že je dolina hlboko zarezaná, tak je na jej dne oveľa chladnejšie a to podnebie sa skôr podobá horám, a zas jej svahy sú otočené na slnko, čiže by sa dalo povedať, že je to až taká skoro stredomorská klíma. Takže aj tie rastliny tu nerastú ako bežne napríklad v horách, napríklad plesnivca že máme vo vysokých polohách, tu je to naopak. Tu ho môžeme mať práve na dne doliny a na svahoch môžeme mať práveže nejaké stepné druhy alebo teplomilné. Počas celej trasy teda odporúčame všímať si okolitú vegetáciu a možno sa vám podarí spoznať aj nejaký vzácny druh.

Dnes naša trasa nevedie vysokohorským hrebeňom, no napriek tomu pôjdeme cez 2 skalnaté kaňony Prosieckej a Kvačianskej doliny. Budeme prechádzať aj železnými stúpačkami, rebríkmi, možno aj korytom potoka, preto netreba podceňovať ani obuv, ani oblečenie. Takisto v letnom období určite netreba zabúdať na pitný režim. Počas trasy budeme mať miesto, kde sa dá dokúpiť jedlo alebo pitie, bude to v dedine Veľké Borové, tam sa nachádza aj viacero bufetov, krčma, čiže je to zhruba v polovici trasy, takže tam si potom prípadne môžete doplniť zásoby.

Hlavne počas jarného obdobia, keď sa môžu vyskytovať veľké prívalové dažde, si treba overiť priechodnosť kaňonu. Lebo za bežných okolností chodník vedie dnom potoka, ktorý poväčšine je vyschnutý, ale akonáhle sú nejaké trvalejšie výdatné dažde, tak ten potok môže tiecť aj po povrchu a vtedy dolina nie je vôbec priechodná. Meteorologické a hydrologické výstrahy si odporúčame pozrieť na stránke SHMÚ a takisto odporúčame sledovať aj stránku Horskej záchrannej služby – hzs.sk, kde sú vždy aktuálne informácie o dostupnosti všetkých dolín v pôsobnosti Horskej služby. Napriek tomu, že dnes nás nečaká nejaká kondične extrémne náročná túra, tak sa vždy môže stať nejaký úraz. Preto určite odporúčame aj poistenie voči zásahu Horskej záchrannej služby, pretože na ich zásah sa nevzťahuje klasické zdravotné poistenie a v prípade nejakej náročnejšej záchrannej akcie sa potom ten účet môže vyšplhať na celkom vysoké sumy. My sa teda vydávame po modrom značkovanom chodníku, spočiatku je to po lúke a neskôr vojdeme do kaňonu. Na začiatku to bude úžina Vráta, kde je aj taký drevený mostík, no a pokračovať budeme až k odpočívadlu Vidová, kde je aj križovatka k vodopádu v Červených pieskoch. A tam si nás opäť môžete zapnúť.

Nachádzame sa na našej 1. zastávke – odpočívadlo Vidová. No my sme sa vybrali ešte trochu ďalej – smerom k vodopádu v dolinke Červených pieskov. Tento vodopád je označený aj šípkou priamo pri odpočívadle. Určite aj vám ho odporúčame si ísť pozrieť, lebo je vysoký až 15 metrov. Prechádza takou veľkou skalnou stenou. Celá táto dolinka je slepá, čiže nedá sa ňou vyjsť nikde ďalej a vody potom z tohto vodopádu v doline miznú pod povrch a na povrch sa dostanú až potom nižšie v doline. Cesta k vodopádu je taký úzky chodníček, na niektorých miestach je aj dosť strmý, aj tu je jedna taká kratšia reťaz, ktorá vám uľahčí pohyb. Tak ako ste si určite všimli, chodník je na viacerých miestach vyšmýkaný a je to spôsobené tým, že sa nachádzame vo vápencovom pohorí a vápence práve sú oveľa náchylnejšie na takéto obrúsenie a vyšmýkanie. Keby sme to napríklad porovnali s Vysokými Tatrami, tak tam sú väčšinou žuly a tie sú drsné, čiže tam takéto problémy nie sú. Z toho dôvodu vlastne je aj v doline toľko tých zabezpečovacích zariadení, reťazí, stúpačiek, železných lán. Dokonca v ďalšej časti našej túry sú miesta zabezpečené aj železnými rebríkmi, ale sú to také naozaj veľmi mohutné rebríky, čiže nie je sa čoho báť.

Samozrejme, určite netreba zabúdať na ohľaduplnosť, pokiaľ v týchto miestach sa nahromadí viacero ľudí, treba radšej počkať, môžu tam byť nejakí starší alebo deti, ktorí už sa nepohybujú tak ľahko, takže radšej treba tých ľudí pustiť a potom v kľude prejsť cez tieto také horšie úseky. Opatrnosť treba zvýšiť hlavne v období, keď je vlhko, mokro. Tie rebríky môžu byť oveľa šmykľavejšie, a tak isto, ak sa tu nachádzate buď skoro na jar, alebo neskoro na jeseň, ráno môže mrznúť. Ak sú tie rebríky mokré, tak sa tam môže potom v noci vytvoriť námraza a môžu byť šmykľavé, čiže je dobré možno mať aj rukavice, ak naozaj idete v nejakom chladnejšom období. Zaujímavosťou Prosieckej doliny je aj to, že v minulosti sa cez ňu dokonca vozilo seno na vozoch. A práve v mieste, kde sú rebríky, sa v minulosti nachádzal taký veľký 30-metrový drevený most, ktorý bol podoprený takými železnými konštrukciami. Ak sa budete dobre pozerať, tak možno ešte uvidíte aj pozostatky tohto mostu. Most potom v 40. rokoch zničila povodeň, lebo, naozaj, v tejto doline tá voda hrá najdôležitejšiu úlohu a, naozaj, keď sú tu nejaké veľmi silné dažde, tak tá voda tečie po povrchu a berie vlastne všetko, čo jej príde do cesty. My sa teraz vyberieme od vodopádu späť na turistický chodník k odpočívadlu Vidová. Prejdeme cez spomínané rebríky a opäť si nás môžete zapnúť na konci doliny, na planine Svorad.

Nachádzame sa na plošine Svorad, ktorá je vo výške viac ako 950 metrov nad morom. A je to vlastne aj najvyšší bod našej dnešnej túry. Nachádza sa tu aj rázcestie, ak máte dosť síl a chutí, tak sa môžete prejsť po zelenej značke na Prosečné. Ale pozor, je to taký celkom strmý a náročný chodník. No, ale odmenou vám je potom výhľad na celú Liptovskú kotlinu.

Táto plošina Svorad je zaujímavá tým, že sú tu lúky, ktoré vznikli vlastne vyklčovaním lesov. A bolo tu viacero takých drevených senníkov, z ktorých sa potom seno zvážalo dole do dediny Prosiek práve cez Prosiecku dolinu. Okrem toho, práve na tomto mieste, kde stojíme, je taký ponor. To znamená, že vody zo všetkých týchto lúk, keď naprší, tak to vteká práve v blízkosti tohto miesta do doliny. A po väčšinu roka voda tečie popod zem a na povrch vychádza až v spodnej časti doliny. No, ale, samozrejme, keď sú veľké dažde alebo veľké úhrny zrážok, tak potom tečie po povrchu na viacerých úsekoch. My budeme pokračovať ďalej cez lúky takým miernym klesaním smerom do dediny Veľké Borové. Tam sa nachádza aj viacero bufetov, čiže môžete si tam doplniť zásoby alebo sa najesť. A my sa vám tam opäť ozveme.

Dorazili sme do obce Veľké Borové. Je to zhruba polovica našej dnešnej trasy, čiže ideálne miesto na občerstvenie. V dedine sa nachádza viacero bufetov, takže odporúčame doplniť tekutiny, prípadne sa aj najesť. Táto obec patrí ešte do okresu Liptovský Mikuláš, ale je v podstate na rozhraní Oravy a Liptova, je to taký dosť odľahlý kút Liptova. Táto obec vznikla dosť neskoro, až v nejakom 16. storočí. Väčšinou obyvateľstvo tvorili Gorali, venovali sa hlavne paseniu alebo lesnému hospodárstvu. Čo sa týka remesiel, tak zaujímavé je to, že vo vedľajšej obci Huty sa ťažil taký kremičitý piesok, ktorý sa potom využíval na výrobu skla, čiže obyvatelia sa živili aj takýmto remeslom. A dokonca sklárska výroba tu bola až do 60. rokov. Zaujímavosťou je ešte aj to, že tu v roku 1895 spadol jeden z najväčších meteoritov na našom území, mal až okolo 6 kíl. A bol veľmi dobre zachovaný a v tom čase Slovensko patrilo do rakúsko-uhorskej monarchie, čiže najväčšia časť z toho meteoritu je uložená pre vedecké účely v múzeu v Budapešti, ale fragmenty toho meteoritu sa nachádzajú po celom svete, napríklad aj v Chicagu alebo vo Viedni. My sa z Veľkého Borového vydáme už smerom do Kvačianskej doliny. Spočiatku to bude taká široká poľná cesta, ktorá postupne vojde do doliny Borovianky. Ten povrch bude potom taký skalnatý, čiže treba si dávať pozor na nejaké pošmyknutie, hlavne keď je daždivo alebo mokro, skaly môžu byť šmykľavé. No a z takej zaujímavosti – určite si všímajte hlavne ľavú stranu doliny, predtým, ako sa cesta napojí na Kvačiansku dolinu, tak je tam odbočka k Ráztockému vodopádu, čiže určite odporúčame ísť sa pozrieť až tam. No a našou ďalšou zastávkou budú mlyny Oblazy, kde si nás opäť môžete zapnúť.

Dolinou Borovianky sme prišli k mlynom Oblazom. Je to sútok 3 potokov – Borovianky, Ráztoky a Hutianky. Toto miesto pre stavbu mlynov bolo vybraté preto, že majú tu potoky veľký spád a tá voda má dostatok energie na to, aby mohla poháňať tie mlynské kolesá. Je zaujímavé, že mlyny neslúžili iba na mletie múky, ale boli tu aj píly a dokonca v Dolnom mlyne sa táto píla a celá technológia ešte dokonca zachovala. Mlyny sú populárne hlavne preto, že sa zachovali takmer v pôvodnej podobe. Hlavnú zásluhu na tom majú dobrovoľníci, pretože mlyny plnili svoju funkciu ešte za Prvej republiky, no potom v 50. rokoch boli zaplombované a postupne chátrali. V 80. rokoch ale sem prišli nadšenci a tieto mlyny aj napriek tomu, že mali všelijaké problémy s úradmi, tak vlastne vo svojom voľnom čase sa im podarilo tieto mlyny opraviť a dať takmer do pôvodného stavu. A vďaka nim si dnes môžeme pozrieť aj v podstate fungujúcu technológiu, ako fungovalo mletie múky a pílenie dreva nejakých 100 rokov dozadu. Mlyny boli pôvodne 3, ale do súčasnosti sa zachovali iba 2. Ten, ktorý bol zničený, bol v doline Hutianky, ale ešte počas 19. storočia ho zmietla veľká povodeň. Mlyny slúžili hlavne obyvateľom obcí Huty, Malé Borové a Veľké Borové. Niektorí z nich boli až takí chudobní, že museli zrno, a potom múku, nosiť z mlynov na chrbtoch. Mlyny Oblazy sú zároveň aj križovatkou turistických trás. Jedna z nich vedie na Huty, jednou z nich sme prišli z Veľkého Borového a my sa vydáme smerom ďalej do Kvačianskej doliny. Okrem iného tadiaľto vedie aj cyklotrasa, čiže si treba dávať pozor aj na okoloidúcich cyklistov, pretože hlavne dole kopcom môžu ísť celkom rýchlo, čiže ak je v doline viacej ľudí, treba byť veľmi ohľaduplný. Postupne, ako pôjdeme dolinou, tak sa nám naskytnú výhľady na kaňon Kvačianky a nachádza sa tu viacero pekných takých výhľadových miest. A na jednom z nich sa aj my zastavíme, bude to Vyhliadka Malý Roháč, kde si nás môžete znovu zapnúť.

Nachádzame sa pri Vyhliadke Malý Roháč. Je to prvá taká zabezpečená vyhliadka v Kvačianskej doline. Ale napriek tomu, že sa tu nachádza také bezpečné zábradlie, treba si dávať veľký pozor, určite neodporúčame liezť na zábradlie alebo vchádzať do okolia vyhliadky alebo pod ňu. Pretože už sa tu aj v minulosti stali tragédie, keď ľudia zišli z toho zabezpečeného úseku a potom sa náhodou pošmykli a spadli až dolu do rokliny. No a v takých prípadoch to končí väčšinou tragicky.

Vyhliadka Malý Roháč sa nachádza hneď vedľa cesty, ktorá vedie celou Kvačianskou dolinou. Táto cesta bola pôvodne iba taký malý chodník, no v 19. storočí, keď tadiaľto prechádzali ruskí vojaci, tak ten chodník rozšírili a miestni obyvatelia tú potom vzniknutú cestu rozširovali a udržovali. A dokonca sa tadiaľto dalo prechádzať aj vozmi, a dokonca začiatkom 20. storočia aj autami. Cesta ale postupne upadala, boli aj nejaké plány na to, že ju vyasfaltovať a rozšíriť, no vzhľadom na to, aký je tu bralnatý reliéf a aká je tu veľká erózia, tak sa od týchto plánov upustilo a postavila sa cesta cez Liptovské Matiašovce až na Huty. A vytvorila sa tak taká bezpečná spojnica medzi Oravou a Liptovom.

Toto bola posledná komentovaná zastávka na našej trase a odtiaľto budeme pokračovať ďalej po červenej značke dolu dolinou. Určite odporúčame všímať si aj na opačnej strane doliny rôzne zaujímavé skalné útvary. Jedným z nich je napríklad Jánošíkova hlava. Tá dokonca, keď prší, tak to vyzerá, ako keby jej z očí tiekli slzy. Potom sa tam nachádzajú ešte aj vodopády a rôzne ďalšie skalné útvary, ktoré si určite všimnite. A keď zídeme dolu dolinou, tak v ústí Kvačianskej doliny sa nachádza bufet a parkovisko, čiže ak ste využili našu radu a nechali si tu jedno auto, tak sa môžete previesť späť do Prosieckej doliny, a ak nie, tak budete pokračovať po žltej značke cez lúky až do ústia Prosieckej doliny. Veríme, že sa vám aj táto menej náročná, ale tiež zaujímavá trasa páčila a dúfame, že sa budeme počuť opäť pri nejakej ďalšej zaujímavej túre.

Vy na spoznávanie našich hôr nemusíte doplatiť. Prinášame Vám prepis Audiosprievodcu po vybraných chodníkoch slovenských hôr s dlhodobým cestovným poistením alebo poistením do hôr Spirit s finančným krytím zásahu Horskej záchrannej služby na Slovensku v stanovenom rozsahu.

Vy na spoznávanie našich hôr nemusíte doplatiť. Prinášame Vám prepis Audiosprievodcu po vybraných chodníkoch slovenských hôr s dlhodobým cestovným poistením alebo poistením do hôr Spirit s finančným krytím zásahu Horskej záchrannej služby na Slovensku v stanovenom rozsahu.

Vitajte na túre zo Sliezskeho domu na Zbojnícku chatu. Začíname pri Sliezskom dome vo výške 1 670 metrov nad morom a postupne prejdeme zelenou značkou popri Velickom plese, Velickom vodopáde cez Kvetnicu, Poľský hrebeň popri Zamrznutom plese cez Prielom až na Zbojnícku chatu.

Sliezsky dom, teda miesto, kde začíname túto túru, má dlhú históriu. Prvé chaty alebo útulne tu boli postavené už v 18. storočí. Najprv to boli také drevené útulne hneď vedľa Velického plesa, no a postupne hlavne Uhorský karpatský spolok a jeho teda Sliezsky klub postavili chatu. Bola to taká prízemná budova s jedným poschodím, bola kamenná. Postupom času sa tu urobili nejaké stavebné úpravy, tá chata aj vyhorela. No a taká najväčšia prestavba bola v šesťdesiatych rokoch, kedy sa tá chata zmenila na taký veľký turistický hotel.

Ku Sliezskemu domu sa môžete dostať po Tatranskej magistrále zo Starého Smokovca. Je to červená turistická značka alebo potom zdola z Tatranskej Polianky. To je výstup zhruba 5 kilometrov a trvá to vyše dvoch hodín.

Sliezsky dom je zaujímavý hlavne tým, že je to východiskové miesto na túry na Gerlachovský štít, ktorý je vlastne aj najvyšším štítom celého karpatského oblúku. Na Gerlachovský štít sa ale nemôžete vybrať bez horského vodcu, nevedie sem žiadny turistický značkovaný chodník, takže ak sa chcete dostať na Gerlach, tak si musíte objednať horského vodcu. Cesty na Gerlach v podstate kopírujú časť aj našej túry. Od Sliezskeho domu vedie cesta na Gerlach cez Kvetnicu, kde odbočujú potom vľavo do Velickej próby. Je to jednosmerná cesta, pretože potom zostup je cez Batizovskú próbu do Batizovskej doliny a späť sem, na Sliezsky dom.

Sliezsky dom je otvorený celoročne a na Gerlach sa dá vystúpiť v podstate celý rok, teda aj v lete aj v zime, takže ak ste zdatní aj v zimnom pohybe v horách, tak si môžete objednať horského vodcu aj na zimné mesiace. Chodník na Poľský hrebeň je v zime uzavretý, takže ak chcete podnikať nejaké túry v okolí Sliezskeho domu, tak jedine po Tatranskej magistrále.

Tatranská magistrála je vlastne taký dlhý chodník, ktorý spája viaceré také dôležité podtatranské miesta. Vedie, dá sa povedať, až zo Ždiaru a pokračuje až do Západných Tatier a pretína také zaujímavé lokality ako Skalnaté pleso, Popradské pleso a aj Sliezsky dom.

Výhodou pre túry tu v okolí je to, že hotel má veľkú kapacitu, dá sa tu najesť, je tu reštaurácia, kaviareň, čiže ak chcete podnikať nejaké dlhšie túry v okolí, tak je veľmi výhodné ubytovať sa tu a dokonca je možnosť aj vyviezť sa hore cestou na Sliezsky dom, a tým pádom ušetríte sily alebo myslím, že aj hotel ponúka službu, že ak ste ubytovaní, tak že po vás môže prísť dolu do Tatranskej Polianky a vyvezú vás na hotel.

Výhodou je, že na Sliezskom dome sa nachádza aj automatická meteorologická stanica, ktorú prevádzkuje Horská služba, a záber z nej si môžete pozrieť na internetovej stránke meteo.hzs.sk. Sú tu merané aj ďalšie fyzikálne veličiny: teplota vzduchu, výška snehu, čiže ak chcete ísť na túru v okolí, tak si môžete pozrieť, aké sú tu podmienky. A napríklad zaujímavé je to aj v lete, keď môžete sledovať Velický vodopád, ktorý je vlastne priamo pred hotelom. A viete si pozrieť, či napríklad nie je nejaká zvýšená hladina vody, a tým pádom tomu prispôsobiť potom aj tú svoju túru.

Ak sa pozriete od Sliezskeho domu smerom nahor, do Velickej doliny, tak po ľavej strane budete mať masív Gerlachu a po pravej strane budete mať masív Velickej steny, ktorá je veľmi obľúbeným cieľom horolezcov. Sú tam veľmi pekné horolezecké túry rôznej obťažnosti, takže keď budeme stúpať hore dolinou, tak si po tej pravej strane môžete všimnúť, aj ak budete mať šťastie, nejakých horolezcov, práve v stene.

Všetky tie názvy: Velické pleso, Velická dolina, Velický vodopád sú vlastne odvodené od dediny Veľká, ktorá je v súčasnosti mestskou časťou mesta Poprad a v minulosti celá táto dolina patrila tejto obci.

Vydávame sa po zelenej značke už turistickým chodníkom, ktorý je trošku taký skalnatý, čiže treba dávať pozor, no a priamo pred nami je Velický vodopád. Chodník bude zabáčať trošku vpravo a potom pôjdeme popod takú skalnú stienku, skalný prach, z ktorého padajú také kvapôčky vody a toto sa nazýva Večný dážď. Zaujímavosťou je, že v zime to zvykne zamrznúť a vzniknú tu také veľmi pekné ľadopády. Potom, keď prekonáme taký ten strmý úsek, bude nás čakať Kvetnica, ktorá je takou veľmi peknou trávnatou časťou Velickej doliny. Je tu aj také malé pliesko, ktoré postupne zarastá. Pôjdeme popri ňom. Od neho ďalej pôjdeme popri ďalšom plese, ktoré sa volá Dlhé. Nad Kvetnicou bude chodník čoraz strmší a ako sa budeme blížiť k Poľskému hrebeňu, tak sa objavia aj reťaze. Bude to také dosť exponované miesto, číže je aj na tejto túre veľmi dôležitá správna obuv. Ak nie ste zvyknutí na chodenie po horách, tak odporúčame takú vibramovú podrážku, riadne topánky aj členkové, no a, samozrejme, treba brať do úvahy to, že sa budeme pohybovať vo výške až okolo 2 200 metrov nad morom.

Samozrejme, veľmi dôležité je dbať aj na oblečenie a to počasie tu v horách sa môže veľmi rýchlo meniť, takže treba byť pripravený na všetky alternatívy a takisto aj v lete sa tu môžu objaviť nejaké snehové prehánky, môže mrznúť ráno, a ak sa vyberiete na túru niekedy na jeseň, tak tam už tá pravdepodobnosť nejakej námrazy je oveľa vyššia. Čiže ak náhodou budú ťažšie podmienky, tak na tejto túre určite potom treba aj mačky, ak by bola nejaká námraza alebo nejaké prvé snehy, ktoré môžu prísť už v septembri alebo v októbri.

Veľmi dobré je pri prekonávaní reťazí mať prípadne aj rukavice, pretože hlavne ak je chladno, tak tá reťaz môže byť taká trošku vlhká, oslznutá a môže sa šmýkať a predsa, keď máte tie rukavice, tak ten grip vás podrží. Je to taká väčšia istota, hlavne ak nie ste veľmi skúsení, tak rukavice určite odporúčame.

Keďže sa pohybujeme v horskom prostredí, ktoré je samo o sebe o dosť nebezpečnejšie ako hocikde inde, tak treba byť pripravený, že aj keď zachováme všetky tie bezpečnostné pravidlá, tak predsa vždy sa môže niečo stať, aj takže to neovplyvníme, takže treba veľmi dbať aj na poistenie, pretože zásah Horskej služby nie je krytý z klasického zdravotného poistenia a tie záchranné akcie tu v horách môžu byť veľmi náročné a potom tie náklady sa šplhajú do veľmi vysokých súm.

Na našej túre sú iba dve miesta, kde si môžete kúpiť nejaké občerstvenie, prípadne tekutiny. To je hneď na začiatku Sliezsky dom alebo potom až na konci na Zbojníckej chate. Je to trošku nevýhoda, pretože vlastne počas celej túry sa nenachádza žiadny bufet ani žiadne miesto, kde by ste si mohli doplniť energiu a hlavne v letných mesiacoch, keď je teplo aj tu v horách, tak tá energia môže ubývať veľmi rýchlo, takže treba na tú desiatu si niečo vziať a treba na to myslieť, aby tá energia potom nechýbala.

Pokračujeme chodníkom popri Velickom vodopáde a všetkých plesách Velickej doliny, takže sa kochajte výhľadmi dookola a zapnite si nás opäť na Poľskom hrebeni.

Dorazili sme na Poľský hrebeň do výšky 2 200 metrov nad morom. Poľský hrebeň sa nachádza na Hlavnom hrebeni Tatier, a tým pádom podmienky na oboch jeho stranách sú veľmi odlišné, pretože na južnej strane, odkiaľ sme prišli aj my, teda vo Velickej doline, je predsa toho slnečného žiarenia viac, sneh sa tam roztopí oveľa skôr, kdežto severná strana, Zamrznutý kotol, ktorý je súčasťou Bielovodskej doliny, býva často v tieni, býva tu chladnejšie, sneh sa tu drží oveľa dlhšie, takže aj podmienky tu bývajú často oveľa ťažšie.

Na Poľský hrebeň sme dorazili po zelenej značke, ale odtiaľto sa dá pokračovať, buď ďalej po zelenej smerom do Zamrznutého kotla, alebo po žltej na Východnú Vysokú. Chodník na Východnú Vysokú ale na jej vrchole končí a musíte sa vrátiť po tej istej trase späť na Poľský hrebeň. Chodník na severnú stranu pokračuje cez Zamrznutý kotol až do Bielovodskej doliny a končí až na Lysej Poľane, čo je vlastne hraničný prechod s Poľskou republikou, takže ak máte cestovné poistenie, kľudne si môžete spraviť potom výlet aj ďalej do Poľska, to poistenie vám tam platí.

V Bielovodskej doline je často aj veľa poľských turistov, pretože pre nich je to oveľa bližšie a zo Zakopaného sa tam dá veľmi ľahko a rýchlo dostať. Pre Poliakov je to také populárne aj preto, že tie ostatné poľské doliny často bývajú preplnené. A táto Bielovodská je taká tichá, kľudná, s miernym sklonom a s veľmi peknými výhľadmi.

Možno sa pýtate, prečo sa Poľský hrebeň volá Poľský. Nie je to preto, že by bol hraničný, ale bolo to preto, že v histórii tie názvy vychádzali z nemčiny alebo z maďarčiny a v nemčine a maďarčine sa Gorali, ktorí tu v blízkosti bývali, nesprávne nazývali Poliakmi, no a potom ten názov už pretrval.

Ak sa pozeráte z Poľského hrebeňu smerom späť, odkiaľ sme prišli, do Velickej doliny, tak po ľavej strane máte masív Východnej Vysokej, Bradavice a Velickej steny. Po pravej strane doliny je už masív Gerlachu. Od Gerlachu hrebeň pokračuje cez Litvorový štít až na Velický štít, ktorý je najbližšie k Poľskému hrebeňu.

Ak sa pozriete smerom na sever, tak uvidíte záver Bielovodskej doliny. Potom po pravej strane uvidíte Javorinskú Širokú, ktorá oddeľuje Javorovú od Bielovodskej doliny. No a potom, keď sa pozriete ešte ďalej vpravo, tak uvidíte chodník do Prielomu a týmto chodníkom sa vyberieme aj my.

Okrem výrazných štítov máte z Poľského hrebeňa možnosť vidieť aj viacero plies. Cestou hore Velickou dolinou sme míňali Dlhé pleso a dve také menšie plesá, to boli Vyšné Velické plesá. Na severnej strane sa nachádza zas také veľké výrazné pleso, ktoré sa nazýva Zamrznuté a je to preto, že sa v ňom aj v letných mesiacoch môžu nachádzať také veľké ľadové kryhy.

Z Poľského hrebeňa pokračujeme strmým chodníkom nadol, po zelenej značke, na rázcestie v Zamrznutom kotli, kde sa napojíme na modrý chodník, ktorý pokračuje nahor, cez také exponované úseky s kramľami a reťazami, kde si treba dávať veľký pozor, až do sedla Prielom, kde si nás môžete opäť zapnúť.

Po náročnom výšľape cez kramle a reťaze sme dorazili do sedla Prielom, do výšky 2 290 metrov nad morom. Toto sedlo oddeľuje Veľkú Studenú dolinu od Bielovodskej doliny. Zaujímavosťou je, že chodník zo strany od Veľkej Studenej doliny bol vybudovaný o niečo skôr ako z Bielovodskej. Bolo to už v roku 1912, vybudovala ho Kežmarská sekcia Uhorského karpatského spolku. No a tá druhá strana bola vybudovaná až v tridsiatych rokoch, vybudoval ho Klub československých turistov. Bolo to preto, že celú Bielovodskú dolinu vlastnil knieža Hohenlohe, ktorý nebol veľkým zástancom rozvoja turizmu na jeho pozemkoch a v jeho lesoch.

Ak sa zo sedla Prielom pozrieme späť, odkiaľ sme prišli, tak nášmu výhľadu budú dominovať Vysoká a Rysy. A ak sa pozrieme do Veľkej Studenej doliny, tak uvidíme plesá okolo Zbojníckej chaty a v diaľke uvidíme Pyšné štíty, Ľadové štíty, Lomnický štít a Prostredný hrot, ktorý oddeľuje Veľkú Studenú dolinu od Malej Studenej doliny.

Zo sedla Prielom vedie ďalej chodník takým strmým sutinovým žľabom, ktorý môže byť zradný, hlavne pri zostupe, pretože tie všetky skaly sú dosť také voľné a treba si dávať pozor, aby sme skaly nespúšťali na ľudí, ktorí sú pod nami, prípadne, aby sme sa na nich nešmykli. A hlavne v letných mesiacoch, keď je tu veľká návštevnosť, tak to môže byť celkom problém a aj na jednej, aj na druhej strane sa môžu vytvárať také zápchy, pretože ak je niekto menej zdatný alebo sa viac bojí, tak môže mať problém, môže sa zaseknúť, takže v tom prípade treba byť naozaj veľmi ohľaduplný, aby nedošlo k nejakým zbytočným úrazom.

My pokračujeme chodníkom smerom nadol, dávajte si ešte pozor hlavne v tých sutinových pasážach. Môžete si prípadne dať rozostupy, aby ste si na seba nespúšťali kamene, a nás si opäť môžete zapnúť pri Zbojníckej chate.

Dorazili sme do cieľa našej trasy, na Zbojnícku chatu, do výšky 1 960 metrov nad morom. Zbojnícka chata má dlhú históriu. Prvý chodník do Veľkej Studenej doliny bol postavený už v 19. storočí a v roku 1907 sa začala výstavba aj takej menšej drevenej poľovníckej chaty.

Veľká Studená dolina bola takým známym pytliackym revírom a podľa toho sa aj tieto plesá v okolí chaty nazvali Zbojníckymi, a podľa nich bola pomenovaná aj chata. Po prvej svetovej vojne ju dostal do správy Klub československých turistov, ktorý ju viackrát obnovil, rozšíril a zveľaďoval. Taká najväčšia katastrofa, ktorá ju postihla, bola v roku 1998, kedy chata úplne vyhorela, no našťastie vďaka sponzorom a nadšencom sa takmer hneď začalo s výstavbou novej chaty, ktorá funguje až dodnes.

Zbojnícka chata je celoročne otvorená a celoročne otvorený je aj chodník Veľkou Studenou dolinou. Ostatné chodníky cez Priečne sedlo a Prielom podliehajú sezónnej uzávere, ktorá platí od jesene až do 15. júna.

Zbojnícka chata je zásobovaná horskými nosičmi, funguje tu kuchyňa, je tu možnosť ubytovania, takže je to ideálne miesto, kde môžete doplniť sily po dnešnej náročnej túre.

V prípade, že si trúfate a máte dosť energie, tak môžete zbehnúť dole Veľkou Studenou dolinou. Je to výrazne jednoduchšie ako späť cez Poľský hrebeň.

V prípade, že už máte energie málo, tak môžete využiť aj možnosť ubytovania priamo tu, na chate.

V okolí Zbojníckej chaty sa nachádza množstvo plies. Dolu pod ňou je Dlhé pleso, potom hneď v blízkosti Zbojnícke, Sesterské, Sivé a potom smerom ku Prielomu je Ľadové pleso.

Pri Ľadovom plese sa nachádza aj automatická meteorologická stanica, ktorú si tiež môžete pozrieť na stránke meteo.hzs.sk.

Okrem automatickej meteostanice pri Ľadovom plese sa v blízkosti chaty nachádzajú aj dva totalizátory. Sú to také strieborné trojnožky, ktoré ste si určite všimli, keď ste prichádzali ku chate. Slúžia na meranie zrážok pre Slovenský hydrometeorologický ústav a funguje to tak, že vo vnútri toho totalizátora je nádoba, do ktorej vlastne prší a sneží a je tam aj nemrznúca zmes a olej. Keď pracovníci SHMÚ prídu ,vždy raz do roka, tak do tej nádoby vložia tyčku, na ktorej sa vytvorí povlak z toho oleja v určitej výške a funguje to podobne, ako keď si v aute meriate hladinu oleja.

Zamkovského chata je postavená na veľmi peknom mieste, pretože od nej máme výhľad do všetkých strán. Ak sa pozrieme späť, odkiaľ sme prišli do sedla Prielom, tak vľavo od neho postupne vidíme Východnú Vysokú, Kupolu a potom smerom dolu do Veľkej Studenej doliny vidíme masív Slavkovského štítu. Keď sa pozrieme na druhú stranu doliny, tak vidíme masív Prostredného hrebeňa s najvyšším Prostredným hrotom. Potom ďalej vľavo je to už Javorový štít a vzadu priamo nad chatou masív Svišťového štítu.

Chata je aj takou významnou križovatkou turistických trás. Jedna z nich vedie dolu Veľkou Studenou dolinou na Hrebienok, ďalšia vedie do Priečneho sedla a na Téryho chatu. Posledná, vlastne ktorou sme prišli my, vedie do Prielomu a z Prielomu si už môžete vybrať, či budete pokračovať cez Poľský hrebeň na Sliezsky dom alebo až dolu do Bielovodskej doliny a do Tatranskej Javoriny.

Ďakujeme, že ste s nami absolvovali túto celkom náročnú, ale zato atraktívnu túru zo Sliezskeho domu cez Poľský hrebeň na Zbojnícku chatu. Ak pokračujete ďalej niektorou trasou, tak vám želáme, aby ste šťastne dorazili do cieľa a dúfame, že sa budeme počuť aj na nejakej ďalšej zaujímavej túre.

Vy na spoznávanie našich hôr nemusíte doplatiť. Prinášame Vám prepis Audiosprievodcu po vybraných chodníkoch slovenských hôr s dlhodobým cestovným poistením alebo poistením do hôr Spirit s finančným krytím zásahu Horskej záchrannej služby na Slovensku v stanovenom rozsahu.

Vy na spoznávanie našich hôr nemusíte doplatiť. Prinášame Vám prepis Audiosprievodcu po vybraných chodníkoch slovenských hôr s dlhodobým cestovným poistením alebo poistením do hôr Spirit s finančným krytím zásahu Horskej záchrannej služby na Slovensku v stanovenom rozsahu.

Vitajte na trase z Tatranskej kotliny cez Chatu Plesnivec, Veľké Biele pleso, Chatu pri Zelenom plese a Kežmarskú Bielu vodu. Táto trasa vedie spočiatku modrým chodníkom, potom je tu zelený chodník, červený a na konci je to úsek po žltom značenom chodníku. Prevýšenie tejto trasy je okolo 1 070 metrov, dĺžka je až skoro 20 kilometrov, čiže táto trasa je vhodná skôr pre ľudí, ktorí už majú nejakú kondíciu a nie je vhodná úplne pre malé deti, pretože naozaj tých 20 kilometrov nie je až také jednoduché, čiže treba byť zvyknutý na taký dlhší pochod, no na druhej strane nenachádzajú sa tu žiadne reťaze ani nejaké technicky náročné úseky. Nejdeme ani do tých úplne najvyšších polôh, čiže z tohto technického hľadiska to nie je problém, čiže aj ľudia, ktorí sa napríklad boja výšok, tak by nemali mať problém.

Čo sa týka občerstvenia, tak určite na to netreba zabúdať, aj napriek tomu, že po ceste sa nachádzajú dve celoročne otvorené chaty. Prvá je Chata Plesnivec, potom bude Chata pri Zelenom plese, čiže na týchto dvoch miestach si môžete potom doplniť aj pitný režim alebo funguje tam aj kuchyňa, čiže dá sa tam aj najesť.

Keby náhodou ste mali záujem si tú trasu rozdeliť na dve časti, tak obidve chaty ponúkajú aj ubytovanie, čiže ak by vám tých 20 kilometrov bolo veľa, tak môžete si napríklad vybaviť ubytko na niektorej z chát a potom pokračovať druhý deň ďalej.

Čo sa týka dopravy, tak odporúčame ísť dvoma autami, čiže jedno auto si nechať na parkovisku na Kežmarskej Bielej vode a druhé na parkovisku v Tatranskej kotline.

My budeme začínať vlastne z Tatranskej kotliny. Je to taká jedna z najstarších tatranských osád, patrila obci alebo mestu Spišská Belá. Je známa hlavne tým, že sa tu nachádza Belianska jaskyňa. Je to jediná kvapľová jaskyňa v Tatranskom národnom parku, ktorá je prístupná pre verejnosť. Jej celková dĺžka je vyše 3 kilometrov, no pre turistov je sprístupnených zhruba 1,1 km. Jaskyňa bola sprístupnená už na konci devätnásteho storočia, čiže aj prvé hotely a dokonca aj kasíno tu fungovali už od roku nejakých 1884, dokonca to kasíno bolo až pre 500 hostí, čiže naozaj bolo to veľmi populárne miesto, veľmi populárna lokalita.

Potom po prvej svetovej vojne to tu chvíľu fungovalo ako doliečovacie stredisko pre vojakov, no a neskôr po druhej svetovej vojne sa s takým trošku úpadkom turizmu sa tu vytvorili kúpele, kde sa liečila tuberkulóza a potom po zoštátnení tu bolo liečebné zariadenie.

Väčšina našej trasy vedie Belianskymi Tatrami, čo je vlastne najvýchodnejšia časť Vysokých Tatier. Sú tvorené väčšinou vápencami a dolomitmi, čiže preto sa tu nachádza aj viacero krasových javov, ako sú jaskyne, nejaké priepasti, jamy alebo škrapy. Takisto vďaka tomu je tu aj bohatá pôda na minerály. To znamená, že celkovo vegetácia je tu veľmi rozmanitá a aj v tých najvyšších polohách sa nachádza veľké množstvo vzácnych rastlín, ktoré sa viažu práve na ten vápencový podklad.

Celá trasa vedie v piatom stupni ochrany, čiže by ste nemali vystupovať mimo značeného chodníka. Pôjdeme národnými prírodnými rezerváciami Belianske Tatry a potom Kežmarská Biela voda.

Cestou nás potom ešte z takých zaujímavosti budú čakať plesá, hlavne také najväčšie Veľké Biele pleso, potom Trojrohé pleso a Zelené pleso.

Zaujímavosťou tejto východnej časti Tatier je aj to, že v jednej z jaskýň, ktorá sa nachádza popri chodníku, po ktorom pôjdeme, volá sa Hučavá diera, sa našli aj pozostatky pravekého osídlenia. Našli sa tu napríklad kosti lovnej zveri. Boli tu napríklad kosti sobov, kamzíkov alebo kozorožcov. Jaskyňa je označená náučným panelom, čiže určite si ho po ceste všimnite, a dá sa do nej dokonca aj vojsť, no nemá žiadnu výzdobu a má zhruba dĺžku 13 metrov.

My našu trasu začíname v Tatranskej kotline na parkovisku hneď na začiatku tejto osady. Spočiatku cesta bude viesť takou lesnou cestou, čiže nebude to veľmi nebezpečné, no potom postupne sa chodník zúži a budú tam aj nejaké také skalnatejšie úseky, čiže určite netreba zabúdať na vhodnú obuv. Ak máte napríklad problémy s členkami, určite odporúčame vyššie topánky. Určite netreba zabúdať ani na predpoveď počasia, pretože v letných mesiacoch sa v horách to počasie mení veľmi rýchlo, čiže poobede môžu prísť búrky. V tom prípade, ak je riziko búrok, tak radšej nastupujte na trasu skôr.

Určite nezabúdajte ani na poistenie, pretože celý čas sa budeme nachádzať vo vysokohorskom prostredí, čiže tu aj nejaký zásah Horskej služby nie je hradený z klasického zdravotného poistenia, čiže tie náklady na tú záchrannú akciu sa potom môžu vyšplhať na celkom vysoké sumy.

My sa teda vydávame od parkoviska po zelenej značke, ktorá spočiatku vedie spolu s modrou značkou, ale potom dajte si pozor pri rázcestí pri Šumivom prameni, my budeme pokračovať po zelenej značke, čiže nezabudnite odbočiť a my sa vám opäť prihlásime na Chate Plesnivec.

Nachádzame sa pri Chate Plesnivec vo výške 1 290 metrov nad morom. Chata Plesnivec je jediná vysokohorská chata na území Belianskych Tatier a nachádza sa v závere Doliny Siedmich prameňov. Chata má celkom dlhú históriu. Prvé zmienky o chate boli už z 18. storočia, kedy si tu takú malú chatku postavili zlatokopi, potom chatu využívali aj miestni pastieri a baníci, ktorí chodili potom ďalej do doliny Predných Meďodolov.

Potom, v 30. rokoch 20. storočia, tu obyvateľ Spišskej Belej Tibor Gresch, ktorý bol aj členom Karpatského turistického spolku, sa rozhodol vybudovať takú už turistickú chatu. Spočiatku to bola iba taká malá chatka bez možnosti ubytovania, no postupne pristavil poschodie a boli tu dve spoločné spálne pre takých tých bohatších hostí a chata mala kapacitu 50 lôžok.

Chata a aj jej okolité lesy patrili mestu Spišská Belá. Potom po druhej svetovej vojne ale musel ten chatár opustiť Slovensko a celá chata prešla do vlastníctva mesta Spišská Belá. Po štyridsiatom ôsmom bola chata znárodnená a turistom slúžila zhruba do roku 1953. Potom prešla do vlastníctva štátnych lesov TANAP-u a bola pre turistov uzavretá. Bola tu vytvorená meteorologická stanica a často sem chodievali napríklad študenti z Masarykovej univerzity z Brna, hlavne kvôli bohatej vegetácii v celej tejto oblasti Belianskych Tatier. Po revolúcii v osemdesiatom deviatom chata opäť prešla do vlastníctva mesta Spišská Belá a tá ju prenajala miestnemu obyvateľovi Jánovi Matavovi, ktorý sa stal aj chatárom. Urobil tu veľa stavebných úprav. Podarilo sa mu opraviť aj prístupovú cestu. Opravil takisto aj mosty cez potok Čierna voda, no a to všetko sa mu podarilo aj vďaka tomu, že do tej opravy investovalo mesto Spišská Belá. Dokonca sa podarilo celú chatu obiť šindľom a už v 90. rokoch začala opäť slúžiť verejnosti a v tej podobe vlastne až do súčasnosti.

Ku chate vedie aj cyklotrasa, je ale vhodná iba pre takých veľmi zdatných cyklistov, pretože sklon tej cesty je veľmi veľký a naozaj vykrútiť až ku chate dokážu iba tí najzdatnejší.

Zaujímavosťou chaty je aj to, že v zimných mesiacoch v okolí padajú aj snehové lavíny a ,bohužiaľ, lavína padla aj v roku 2009 a vtedy tu zahynul otec s dcérou. Boli to Poliaci, bolo to už v apríli, no a mali smolu, že prechádzali cez chodník, cez ktorý vedie lavínová dráha, akurát v tom čase, keď tadiaľ spadla lavína. Boli nezvestní až niekoľko dní. Hľadalo ich veľké množstvo záchranárov, veľa lavínových psov, dobrovoľní záchranári a dokonca aj záchranári z Poľska. Nájsť sa ich podarilo, až keď sa sneh trochu odtopil, pretože tá lavína bola z takého mokrého jarného snehu a ten je veľmi tvrdý a ťažký, čiže cezeň veľmi zle prenikajú pachy, takže aj pre lavínové psy to bolo veľký problém v lavíne ich nájsť. Po tých štyroch dňoch ich šanca na prežitie už bola veľmi nízka, a teda podarilo sa ich nájsť už bohužiaľ mŕtvych.

Ak je Chata Plesnivec vaším cieľom a nechcete už pokračovať ďalej, tak späť sa môžete vybrať napríklad po žltej značke, ktorá vedie tou istou cestou, ako aj cyklotrasa, a touto cestou je vlastne zásobovaná aj Chata Plesnivec. Ak teda ale chcete pokračovať s nami ďalej, vyberieme sa spolu po zelenej značke smerom ku Veľkému Bielemu plesu. Od chaty to bude taký už úzky chodník, úzky lesný chodník, ktorý bude relatívne strmý. Postupne sa dostaneme nad pásmo lesa a objavia sa nám už aj výhľady na východnú časť Vysokých Tatier a na hrebeň Belianskych Tatier.

Okrem tohto chodníka tu už nevedie ďalší chodník, aj keď v minulosti od Chaty Plesnivec sa dalo vyjsť na hlavný hrebeň Belianskych Tatier, no tento chodník je od 70. rokov už kvôli ochrane prírody zrušený.

My budeme pokračovať teda ďalej po zelenej značke až na Veľké Biele pleso, kde si nás opäť môžete zapnúť.

Dorazili sme do ďalšej zastávky našej trasy, do nadmorskej výšky 1 612 metrov nad morom, ku Veľkému Bielemu plesu, ktoré má rozlohu takmer 1 hektár a je skoro 200 metrov dlhé a 70 metrov široké. Je vlastne najväčším plesom tu v okolí. V okolí sa nachádza aj ďalších niekoľko plies a aj naša ďalšia trasa pôjde popri Trojrohom plese. Plesá sa nachádzajú v Predných Meďodoloch, je to vlastne celá táto dolina, ktorou sme vlastne vystupovali v minulej časti trasy.

Názov pochádza z toho, že v minulosti sa tu ťažila meď, čiže preto sú to Meďodoly, no a sú Predné, pretože od Zadných Meďodolov ich oddeľuje Kopské sedlo. Cez Kopské sedlo potom viete pokračovať ďalej, smerom na Tatranskú Javorinu, alebo odbočiť do Širokého sedla a zísť dolu do obce Ždiar.

Zaujímavosťou tohto miesta je, že v minulosti sa tu nachádzala chata, ktorá sa nazývala Kežmarská. Ona vznikla v prvej polovici 20. storočia na mieste bývalej Votrubovej chaty. Bolo to z dôvodu toho, že ešte za čias prvej republiky malo Poľsko voči Československu nejaké územné nároky, práve tu v severnej časti Vysokých Tatier, čiže aj preto bolo potrebné z hľadiska obrany vytvoriť tu nejaké stanovište, kde by mohla armáda trénovať a kde by mala aj takú základňu pri ochrane hraníc. No ale potom začala chata slúžiť aj turistom a jej kapacita postupne prestala postačovať, a preto sa chata postupne rozširovala a v dobách tej nejakej najväčšej slávy mala kapacitu až 70 lôžok.

Čo je zaujímavé, bol tu chatárom aj veľmi slávny slovenský horolezec Arno Puškáš, ktorý má po celých Tatrách strašne veľa horolezeckých prvovýstupov a je aj autorom veľkého množstva horolezeckých sprievodcov.

Bohužiaľ, potom v roku 1974 chata vyhorela a dokonca nevyhorela ani za jeden deň, ale ten požiar trval niekoľko dní. No ale keďže bola drevená, tak sa už nepodarilo zachrániť nejaké väčšie časti chaty.

Potom boli viaceré snahy o obnovenie, napríklad v 80. rokoch existovali isté plány na obnovu, no to sa do revolúcie nepodarilo zrealizovať, takže potom po osemdesiatom deviatom prešli vlastne reštitúcie a celé tieto územia prešli späť do vlastníctva mesta Kežmarok, ktoré tiež spolu s nejakými ďalšími nadšencami, práve štyridsať rokov po vyhorení chaty, čiže v roku 2014, vyhlásili architektonickú súťaž, ktorá bola veľmi úspešná. Bolo tu viacero návrhov na to, ako bude tá chata vyzerať. Boli to od nejakých takých úplne futuristických až po také klasickejšie drevené verzie. No a mesto dokonca si aj vybralo jednu tú verziu a začalo postupne vybavovať potrebné povolenia a financie. No, bohužiaľ, do dnešnej doby sa to nejak nepodarilo, no miestni nadšenci z Kežmarku stále dúfajú, že raz sa podarí tú Kežmarskú chatu obnoviť.

Ak sa prejdete okolo plesa, tak možno ešte niekde nájdete pozostatky základov alebo zvyšky obvodových múrov. Chata sa tu už síce nenachádza, ale je tu aspoň taký menší drevený prístrešok, kde je dokonca aj taká malá lekárnička, čiže ak by ste mali nejaké menšie úrazy, tak sú tu potrebné obväzy alebo náplaste, ktoré viete použiť napríklad na otlaky.

Naša trasa sa teraz pripojí na červený značkovaný chodník a postupne opustíme Belianske Tatry a prejdeme do Vysokých Tatier. Takou zaujímavosťou je, že budeme mať výhľad na najväčšiu skalnú stenu v Tatrách, na Severnú stenu Kežmarského štítu, ktorá má takmer 1 000 výškových metrov.

Našim výhľadom bude tiež dominovať aj Lomnický štít a potom Veľká a Malá Zmrzlá dolina a postupne ako pôjdeme ku Chate pri Zelenom plese, tak výhľadom bude dominovať Jastrabia veža.

Chodník bude pokračovať zhruba podobným terénom ako doteraz a viac-menej budeme klesať niekoľko stoviek výškových metrov ku Chate pri Zelenom plese, kde sa vám opäť ozveme.

Prišli sme do poslednej zastávky našej dnešnej trasy, ku Chate pri Zelenom plese, do výšky zhruba 1 550 metrov nad morom. Chata dostala názov podľa plesa, ktoré leží v jej tesnej blízkosti. To pleso dostalo názov podľa takej charakteristickej zelenej farby, ktorú má jeho hladina.

Keďže sa nachádzame vo Vysokých Tatrách, kde bol počas posledných dôb ľadových výrazný vplyv ľadovcov, tak aj toto pleso vzniklo činnosťou ľadovca a aj celá dolina má taký tvar U, to znamená, že v minulosti sa tu nachádzal veľký ľadovec, ktorý okolité svahy orezával a svojou činnosťou vlastne vytvaroval až do dnešnej podoby.

V tesnej blízkosti chaty sa nachádzajú viaceré štíty, ktoré dosahujú až výšku okolo 2 600 metrov nad morom, čiže to je Kežmarský štít, Lomnický štít, Spišský, Pyšné štíty, no a potom o niečo nižšie sú napríklad Baranie rohy.

Keď sa pozriete od chaty smerom na pleso, tak uvidíte také dve výrazné doliny. Jedna z nich je Malá Zmrzlá, druhá z nich je Veľká Zmrzlá. A do týchto dolín ale nevedie nijaký turistický chodník. Vedia sem prísť hlavne horolezci, ak idú liezť napríklad na Čierny štít, alebo ak si zaplatíte horského vodcu alebo sprievodcu, tak môžete prejsť cez Baranie sedlo až ku Téryho chate do Malej Studenej doliny.

Samotná Chata pri Zelenom plese má celkom dlhú históriu. Prvá stavba bola už v 19. storočí, bola to taká chata, ktorá stála na severnom brehu plesa. Volala sa Egidova chata, no tá už v roku 1883 vyhorela. Potom bola obnovená, bola presunutá na južnú stranu plesa, a tiež ju ale potom ničili požiare. Potom po páde monarchie bola chata premenovaná na Chata pri Zelenom plese. Tento názov mala až do 50. rokov, kedy bola premenovaná na Brnčalovu chatu, a to bolo po takom významnom slovenskom horolezcovi a členovi horolezeckého spolku James, ktorý ,bohužiaľ, tu v okolí pri zostupe z Jastrabej veže, zahynul. Tento názov sa celkom aj ujal a dokonca aj v dnešných časoch niektorí ľudia práve túto chatu nazývajú Brnčalka po tomto slovenskom horolezcovi.

Oficiálne potom po revolúcii chata opäť získala názov Chata pri Zelenom plese a tento názov funguje až dodnes. No a je tu celoročná prevádzka. Funguje tu kuchyňa, viete sa tu ubytovať. Dokonca v posledných rokoch chata prešla viacerými takými prestavbami a boli tu dobudované v podzemí chaty sprchy s teplou vodou, takisto celá taká umyváreň. Čiže ubytovanie tu na chate je v celkom dobrom štandarde.

Ak je chata plná, tak ubytovanie je možné v takej vedľajšej hospodárskej miestnosti, ale tam už je to nižšieho štandardu a vie tam byť celkom plno a nie vždy sa tam človek vie až tak pohodlne vyspať.

Samotná chata je zásobovaná terénnym autom, no tá cesta nie je v najlepšom stave. Síce je tu vyznačená cyklotrasa, no je veľmi technicky náročná, po takých veľkých voľných kameňoch, čiže kto sa sem vyberie na bicykli, tak musí byť naozaj veľmi zdatný cyklista a musí byť pripravený na nie najlepšie upravenú cestu.

Z turistických chodníkov, ktoré vedú od Chaty pri Zelenej plese, tak taký najznámejší je asi cez Veľkú Svišťovku na Skalnaté pleso. Tam vedú také celkom strmé cikcaky a nachádza sa tam aj úsek zabezpečený reťazami. No a ďalší chodník, ktorým sa môžete vybrať od chaty, je ten smerom ku Jahňaciemu štítu. Ten je tiež taký celkom exponovaný a určite sa na neho oplatí vystúpiť, pretože je z neho veľmi pekný výhľad už aj na poľskú stranu Tatier.

Samozrejme, väčšina turistických chodníkov v okolí chaty podlieha zimnej uzávere, čiže hlavne chodník na Jahňací štít alebo na Veľkú Svišťovku je v zime uzavretý. Táto uzávera trvá až do 15. júna, čiže na turistiku bežnú tu môžete prísť až potom v letných mesiacoch, no ale v zime napríklad, ak ste skialpinisti, tak je veľmi obľúbený a povolený prechod cez Baranie sedlo ku Téryho chate. Často tu bývajú veľmi dobré snehové podmienky. Problémom ale môžu byť aj lavíny, pretože výstup do Baranieho sedla je celkom strmý a vie tu byť nafúkané veľké množstvo snehu. Takisto je to severná strana Tatier, čiže často sa tu môžu vyskytovať aj také nebezpečné vrstvy snehu, ktoré potom spôsobujú lavínové nehody, ktorých tu bolo v minulosti viacero.

Taká možno zaujímavosť alebo praktická vec je, že hneď v blízkosti chaty sa nachádza aj automatická meteorologická stanica, ktorú prevádzkuje stredisko lavínovej prevencie Horskej záchrannej služby, je tu aj webkamera, čiže záber z nej a takisto aj nejaké dôležité meteorologické údaje si môžete pozrieť na portáli Horskej záchrannej služby meteo.hzs.sk.

Ak teda pôjdete s nami ďalej, tak odtiaľto budeme pokračovať smerom dolu na Kežmarskú Bielu vodu a už to bude viac-menej iba dolu kopcom po takej relatívne širokej lesnej ceste.

To, že nadol vedie cesta, neznamená, že treba ubrať z nejakej ostražitosti, pretože hlavne, keď je mokro alebo na jar, keď sú tam ešte zvyšky snehu, tak si aj na ceste treba dávať pozor. Môže byť šmykľavá, môžu tam byť tiež nejaké úrazy, dajaké vytknuté členky alebo tak. Čiže určite si treba dávať pozor aj pri ceste nadol.

Ďakujeme, že ste spolu s nami absolvovali túto možno menej technicky náročnú, ale o to krajšiu trasu a veríme, že si nás opäť zapnete pri nejakom ďalšom podcaste.

Vy na spoznávanie našich hôr nemusíte doplatiť. Prinášame Vám prepis Audiosprievodcu po vybraných chodníkoch slovenských hôr s dlhodobým cestovným poistením alebo poistením do hôr Spirit s finančným krytím zásahu Horskej záchrannej služby na Slovensku v stanovenom rozsahu.

Vy na spoznávanie našich hôr nemusíte doplatiť. Prinášame Vám prepis Audiosprievodcu po vybraných chodníkoch slovenských hôr s dlhodobým cestovným poistením alebo poistením do hôr Spirit s finančným krytím zásahu Horskej záchrannej služby na Slovensku v stanovenom rozsahu.

Vitajte na turistickej trase zo Zamkovského chaty cez Tatranskú magistrálu, Skalnaté pleso Veľkú Svišťovku až na Chatu pri Zelenom plese. Zamkovského chata sa nachádza v nadmorskej výške 1 475 metrov nad morom a bola postavená až medzi rokmi 1942 – 43. O jej výstavbu sa hlavne zaslúžil Štefan Zamkovský, ktorý bol horským nosičom, bol chatárom predtým na Téryho chate a bol nadšencom horolezectva. V tých časoch bol jeden z najlepších slovenských horolezcov a dokázal sa vyrovnať aj elite poľských horolezcov, s ktorými urobil veľa prvovýstupov a veľmi hodnotných horolezeckých túr. Jeho príbeh je potom trochu taký smutný, pretože počas vojny tu skrýval partizánov, Židov a tak. No komunistický režim po druhej svetovej vojne, samozrejme, chatu znárodnil a jemu pridelil Bilíkovu chatu. Po čase mu odobral aj tú a Zamkovský musel z Tatier odísť. Presťahoval sa do Banskej Štiavnice, no tam sa nevedel zmieriť s tým, že odišiel z Tatier, a za pár rokov po tom zomrel.

Zamkovského chata sa nachádza v Malej Studenej doline. Je križovatkou chodníkov do Malej Studenej doliny a Tatranskej magistrály, takže dostať sa sem môžete napríklad zo Starého Smokovca cez Hrebienok popri Studenovodských vodopádoch alebo z Téryho chaty z Malej Studenej doliny alebo po Tatranskej magistrále zo Skalnatého plesa.

Zamkovského chata je celoročne otvorená. Je zásobovaná horskými nosičmi. Funguje tu kuchyňa. Je tu možnosť ubytovania a je to ideálne miesto, kde doplniť energiu, tekutiny alebo si nakúpiť nejaké sladkosti pred ďalšími túrami. Pre našu trasu to ale nie je až také dôležité, pretože po ceste budeme mať viacero možností občerstvenia, napríklad na Skalnatom plese alebo potom v cieli našej trasy pri Chate na Zelenom plese. Napriek tomu, že naša trasa nie je nejaká extrémne náročná, netreba zabúdať na dostatočný pitný režim, hlavne v letných mesiacoch, pretože tá energia môže veľmi rýchlo dôjsť, a takisto netreba zabúdať ani na kvalitnú obuv a túto našu trasu by mohli zvládnuť aj staršie deti, no treba zvážiť hlavne ten úsek z Veľkej Svišťovky na Chatu pri Zelenom plese, pretože tam sa nachádzajú aj také strmšie, exponovanejšie úseky, takže ak tie deti nemajú skúsenosti ešte s takýmito chodníkmi, tak možno to pre nich nie je až také vhodné.

Výhodou tejto trasy je to, že na viacerých miestach sa dá skrátiť a dá sa zísť dolu do doliny, napríklad zo Skalnatého plesa, pretože v horách sa to počasie môže veľmi rýchlo meniť a hlavne v letných mesiacoch môžu prísť búrky veľmi rýchlo a v tom momente je najlepšie čo najskôr zísť dolu do doliny. Na všetkých túrach vo Vysokých Tatrách ale odporúčame držať sa takého ľudového príslovia, že radšej nosiť ako prosiť, takže vždy je dobré mať v batohu oblečenia niečo viac a pripraviť sa radšej na tú horšiu alternatívu, ako potom niekde mrznúť alebo byť ohrozený nejakým podchladením. Popri všetkých týchto veciach, ktoré si máte so sebou zobrať a na ktoré treba dávať pozor, určite netreba zabúdať ani na horské poistenie, pretože zásah horskej služby nie je hradený z klasického zdravotného poistenia a záchranné akcie sú tu oveľa náročnejšie a náklady na ne sa môžu vyšplhať na veľmi vysoké sumy.

My sa vydávame na prvú časť našej trasy. Od Zamkovského chaty treba prejsť prvý kúsok k rázcestiu, kde sa napojíme na červený značkovaný chodník, čo je vlastne Tatranská magistrála. Chodník nebude veľmi strmý. Bude to taký spočiatku mierny chodník lesom, kde budú sem-tam vystupovať trošku skaly, prípadne korene stromov, takže treba si dávať pozor hlavne na nejaké vyvrtnutie členka, no a postupne pôjdeme takým traverzovým chodníkom popod masív Lomnického štítu a postupne sa nám budú odkrývať krásne výhľady do Popradskej kotliny. Teraz nás ešte čaká zhruba hodinka a štvrť chôdze miernym chodníkom a potom si nás opäť môžete zapnúť na Skalnatom plese.

Dorazili sme na Skalnaté pleso do nadmorskej výšky 1 751 metrov nad morom. Počas príchodu ste si určite mohli všimnúť, že sa tu nachádza v okolí veľa turistických atrakcií. Ako prvú ste asi stretli Skalnatú chatu, ktorá sa nachádza na prahu Skalnatej doliny. Stojí na Tatranskej magistrále a má dlhú históriu, pretože už prví návštevníci Skalnatej doliny nocovali pod previsnutým balvanom, takzvanom Ohnisku poniže Skalnatého plesa, ktoré si môžete všimnúť aj dodnes. Jeho zatarasením v roku 1841 a omurovaním 1877 vznikol prístrešok. Spolu s ďalšími úpravami v roku 1914 tu vznikla betónová chatka. V priebehu rokov a po viacerých prestavbách dostala chata svoju dnešnú podobu. Zaujímavosťou je, že tu bol chatárom Laco Kulanga, ktorý dodnes drží rekordy v množstve tovaru, ktoré dokázal vyniesť na svojich pleciach na jednotlivé tatranské chaty.

V okolí Skalnatej chaty ste si určite nemohli nevšimnúť množstvo lanoviek. Jedna z nich vedie z Tatranskej Lomnice sem na Skalnaté pleso a je súčasťou lyžiarskeho strediska, ktoré je jedno z najväčších na Slovensku, a nachádza sa tu aj najvyššie položená zjazdovka na Slovensku. Od Skalnatého plesa nahor potom vedú lanovky do Lomnického sedla a na Lomnický štít. Lanovka na Lomnický štít bola postavená už v 30. rokoch počas Československa. Spočiatku boli také spory, že či tú lanovku postaviť radšej na Gerlach alebo na Lomničák, no potom sa stavitelia rozhodli pre Lomničák, pretože v danom období by výstavba na Gerlachovský štít bola priveľmi náročná. Výstavba trvala niekoľko rokov a bola veľmi nákladná a technicky náročná a v danom období to bol dokonca európsky technický unikát, pretože sa tu nachádza veľmi dlhý úsek bez akéhokoľvek stĺpu.

Vďaka lanovke mohla potom na Lomnickom štíte vzniknúť aj profesionálna meteorologická stanica, ktorá je najvyššie položenou takouto stanicou na Slovensku, a nachádza sa tam aj pozorovateľňa astronómov, ktorí sa zaoberajú hlavne sledovaním slnečnej koróny. Lomnický štít je lanovkou dostupný aj pre verejnosť, no jej kapacita je obmedzená, preto na prípadný výlet musíte myslieť s dostatočným predstihom. Na Lomnickom štíte je aj možnosť ubytovania, no je potrebné rezervovať si ho vopred. Na to, aby ste si užili krásne výhľady z Lomnického štítu, ale musíte mať šťastie, pretože je často zahalený v oblakoch, pretože sa nachádza jeho vrchol až vo výške viac ako 2 600 metrov nad morom.

Lomnický štít patrí medzi najvyššie kopce v Tatrách a dlho sa viedli aj spory, že či nie je náhodou vyšší ako Gerlachovský štít, no presné geodetické merania určili, že najvyšším vrchom celého karpatského oblúku je Gerlachovský štít. Výstup na Lomnický štít, podobne ako na Gerlach, je možné absolvovať iba s horským vodcom a nevedie sem žiadny oficiálny turistický značkovaný chodník.

V blízkosti stanice lanovky na Lomnický štít sa nachádza aj taká atrakcia určená hlavne pre deti. Je to taký malý ekopark, ktorý sa nazýva Svištia krajinka, a takým zábavným spôsobom sa tam deti môžu naučiť niečo viac o tatranskej prírode a trošku si aj zašportovať. Kúsok ďalej od lanoviek smerom už na Veľkú Svišťovku sa nachádza veľká budova, ktorú určite neprehliadnete, a je to vlastne meteorologická stanica spojená s astronomickým observatóriom. Táto meteorologická stanica patrí Ústavu vied o zemi Slovenskej akadémie vied a je to profesionálna meteorologická stanica, čiže každý deň je tu pozorovateľ, ktorý manuálne meria všetky charakteristiky počasia, čiže zrážky, v zimnom období výšku snehu, výšku nového snehu a tak ďalej. Čiže získavajú sa tu veľmi zaujímavé meteorologické informácie. Zaujímavosťou tohto observatória je, že je podľa neho dokonca aj pomenovaná planétka Skalnaté Pleso. Okrem spomínaných atrakcií výhľadom dominuje najmä Lomnický štít a hneď vedľa neho je tiež jeden z najvyšších štítov v Tatrách – Kežmarský štít, no a medzi nimi je takzvaný Cmiter, ktorý je nazývaný práve takto kvôli tomu, že tam popadalo už veľa materiálu a je to taký cintorín materiálu, ktorý bol použitý aj pri výstavbe lanovky na Lomnický štít.

Ak sa pozriete smerom do doliny, tak úplne vpravo výhľadu dominuje Kráľova hoľa a ak máte šťastie na dobrú viditeľnosť, tak môžete vidieť aj stožiar na jej vrchole. A aby sme neostali dlžní nič názvu Skalnaté pleso, tak hneď v blízkosti observatória sa nachádza spomínané Skalnaté pleso, ktoré patrí medzi také tie menšie v Tatrách a v letnom období jeho rozloha vzhľadom na nízke zrážky je už naozaj malá a v niektorých slabých rokoch mu dokonca hrozí aj úplné vyschnutie. Okolo jeho brehov je aj náučný chodník, kde si môžete prečítať veľmi zaujímavé informácie o prírode a iných zaujímavostiach Tatier.

My sa teda vyberieme ďalej po červenom značkovanom chodníku smerom na sedlo pod Veľkou Svišťovkou. Chodník je tu už o niečo strmší. Je taký skalnatý, čiže treba si dávať trošku väčší pozor a opäť sa vám ozveme práve na sedle pod Veľkou Svišťovkou.

Vystúpili sme do sedla pod Veľkou Svišťovkou do nadmorskej výšky 2 023 metrov nad morom a otvorili sa nám výhľady takmer na všetky svetové strany. Keď sa pozeráme smerom späť, tak po pravej strane hneď prvý je Huncovský štít, hneď vedľa neho je taký veľmi výrazný Kežmarský štít, ktorý dosahuje nadmorskú výšku viac ako 2 600 metrov a medzi nimi sa nachádza taká výrazná kotlinka, ktorá sa nazýva Huncovská. Keď sa pozrieme ďalej smerom do doliny Zeleného plesa, tak budeme mať krásne výhľady na ľadovcové doliny, ktoré sa volajú Veľká a Malá Zmrzlá, a potom uvidíme aj chodník, ktorý sa kľukatí na Jahňací štít.

Keď sa pozrieme ešte ďalej, tak uvidíme, že charakter kopcov sa výrazne zmenil. Už nie sú také bralnaté, ale sú také viac lúčne, sú to také hole, tak to už sú Belianske Tatry. Tie, na rozdiel od Vysokých, nie sú tvorené žulou, ale sú tvorené vápencami a dolomitmi, ktoré preznačujú vlastne ich taký charakteristický tvar. Najvyšší z nich je Havran a môžeme vidieť všetky tie také najznámejšie vrcholy Belianskych Tatier, čiže Ždiarsku vidlu, Havran a Nový vrch.

Belianske Tatry nie sú sprístupnené žiadnym turistickým chodníkom, ale dá sa prejsť iba cez Kopské sedlo až do dediny Ždiar. My stojíme v sedle vedľa Veľkej Svišťovky, ktorá však nie je prístupná turistickým chodníkom a dosahuje výšku 2 037 metrov nad morom. Názov nie je nejak prekvapujúci. Je odvodený od svišťov, ktoré sa tu hodne vyskytujú. Ak sa predsa na Veľkú Svišťovku vyberiete, je to na vlastnú zodpovednosť, tak tam môžete nájsť aj takú panoramatickú tabuľu, ktorá vám ukáže, ktorý kopec sa ako volá v okolí.

My budeme pokračovať ďalej po červenej značke veľmi strmým chodníkom nadol do cieľa našej trasy na Chatu pri Zelenom plese. Chodník je naozaj veľmi exponovaný. Treba si tam dávať pozor, treba byť ostražitý a radšej, ak si chcete urobiť nejaké fotky, tak radšej zastavte, poobzerajte sa v kľude, potom pokračujte, pretože je to naozaj dosť nebezpečné a takisto ako aj pri iných takýchto podobných chodníkoch, treba byť veľmi ohľaduplný, lebo buď vy, alebo niekto na vás môže spustiť nejaké voľné skaly, a potom môže veľmi ľahko dôjsť k úrazu, takže ešte raz, dávajte si pozor a zapnite si nás opäť na Chate pri Zelenom plese.

Nachádzame sa v cieli našej trasy pri Chate pri Zelenom plese v nadmorskej výške 1 545 metrov nad morom. Toto pleso má rozlohu 1,7 hektára a je hlboké okolo 4 metrov. Na severnej strane plesa stojí chata. Nápadne zelenkastá farba plesa zaujala už prvých hľadačov pokladov, poľovníkov na kamzíky, ktorí si nevedeli vysvetliť, čo spôsobuje túto neobyčajnú farbu vody. Vymýšľali kadejaké romantické bájky o drahokame, ktorý sa zrútil do plesa zo stien Jastrabej veže. Túto rozprávku ľahko prijímali aj prví turisti a bádatelia, ktorí sa objavili na brehoch plesa. Vysvetlenie sa ale našlo až neskôr. Voda má zelenkastú farbu z prameňov, ktoré vyvierajú z dna plesa.

Na mieste chaty bola prvá útulňa už koncom 90. rokov 19. storočia. Od roku 1894 stavali už predchodkyňu terajšej chaty. Oficiálne ju slávnostne otvorili 27. augusta 1897. Chata dostala meno podľa arcikniežaťa Fridricha Habsburga – Fridrichova chata. V roku 1926 ale prešla rekonštrukciou. Chata sa po páde monarchie volala tak ako dnes Chata pri Zelenom plese, ale od roku 1950 sa jej názov zmenil na takzvanú Brnčalovu chatu a bolo to pomenované podľa bývalého predsedu Slovenského horolezeckého spolku, ktorý zahynul práve pri zostupe z Jastrabej veže, ktorá sa nachádza priamo nad chatou. V súčasnosti sa opäť nazýva Chata pri Zelenom plese.

Chata je otvorená celoročne. Nachádza sa tu kuchyňa. Je to ideálne miesto na posilnenie a doplnenie energie po takej náročnej túre, ako sme absolvovali dnes. Je tu takisto aj možnosť ubytovania, no kapacita nie je veľmi veľká, preto si treba ubytovanie rezervovať s dostatočným predstihom hlavne počas letnej turistickej sezóny.

Chata je zároveň aj významnou križovatkou turistických trás. Je to ideálne východisko napríklad na túru na Jahňací štít, ktorá je ako keby slepou uličkou. Musíte sa z nej vrátiť tým istým chodníkom alebo môžete vyraziť k Veľkému Bielemu plesu, kde sa v minulosti nachádzala Kežmarská chata, a odtiaľ môžete pokračovať ešte ďalej cez Kopské sedlo až do obce Ždiar. Ak ale chcete od chaty ísť už čo najrýchlejšie do civilizácie, tak najjednoduchšou cestou je chodník smerom dolu dolinou Kežmarskej Bielej vody a touto dolinou sa dostanete až na parkovisko, kde sa nachádza aj zastávka autobusu verejnej dopravy.

Chata je postavená na veľmi zaujímavom mieste, pretože od nej máte výhľady na všetky svetové strany a ak sa pozriete smerom späť, odkiaľ sme prišli, tak vidíte Veľkú Svišťovku, vpravo od nej je už vlastne najväčšia stena v celých Tatrách. Je to severná stena Kežmarského štítu, a potom ďalej vpravo vidíte vlastne masív Lomnického štítu, vzadu sú to potom ľadovcové doliny Malá a Veľká Zmrzlá dolina, potom vpravo od nich výhľadom dominuje taká výrazná skalnatá Jastrabia veža, ktorá je aj častým cieľom túr horolezcov a nachádzajú sa tu veľmi ťažké horolezecké cesty.

V minulosti viedol z chaty ešte jeden turistický chodník. Bol to taký veľmi exponovaný skalnatý chodník, kde boli aj pasáže s reťazami a tento chodník viedol do Veľkej Zmrzlej doliny cez Baranie sedlo až do Malej Studenej doliny a na Téryho chatu. V súčasnosti ale tento chodník nie je otvorený pre verejnosť.

Ďakujeme, že ste s nami prežili túto celkom náročnú a dlhú trasu zo Zamkovského chaty až sem na Chatu pri Zelenom plese a dúfame, že sa vám to páčilo a že si nás niekedy opäť zapnete pri ďalšom podcaste.

Vy na spoznávanie našich hôr nemusíte doplatiť. Prinášame Vám prepis Audiosprievodcu po vybraných chodníkoch slovenských hôr s dlhodobým cestovným poistením alebo poistením do hôr Spirit s finančným krytím zásahu Horskej záchrannej služby na Slovensku v stanovenom rozsahu.

Vy na spoznávanie našich hôr nemusíte doplatiť. Prinášame Vám prepis Audiosprievodcu po vybraných chodníkoch slovenských hôr s dlhodobým cestovným poistením alebo poistením do hôr Spirit s finančným krytím zásahu Horskej záchrannej služby na Slovensku v stanovenom rozsahu.

Vitajte na dnešnej túre v Západných Tatrách v Roháčoch. Dnes sa vyberieme zo Zverovky cez Predný Salatín, Brestovú, Salatín, Pachoľu, Baníkovské sedlo, až späť sem na parkovisko na Zverovke. Naša trasa bude viesť postupne po modrej značke, potom sa napojíme na hlavný hrebeň Západných Tatier na červenú značku, a potom už budeme schádzať po žltej a ukončíme to znovu na červenej značke, ktorá vedie späť sem, na Zverovku. Dĺžka trasy je zhruba 15 kilometrov a nastúpame cca okolo 1 400 výškových metrov. Najvyšším bodom na trase bude Pachoľa, bude to výška okolo 2 100 metrov na morom.

Začíname na mieste, ktoré je zvané Zverovka. Je to hlavné také turistické centrum v tejto oblasti, čiže na severnej strane Západných Tatier. Nachádza sa tu lyžiarske stredisko, ktoré je v prevádzke aj počas letných mesiacov, potom sa tu nachádza viacero ubytovacích zariadení, napríklad Chata Zverovka. Okrem toho je tu aj stanica Horskej záchrannej služby a aj pietne miesto obetiam hôr. Sú to všetko také celkom zaujímavé lokality a určite odporúčame po túre, alebo možno na druhý deň, sa ísť pozrieť na to pietne miesto, ktoré je kúsok povyše, pod lesom, vedľa Chaty Zverovka, a sú tam vlastne na pamiatku tabuľky všetkým obetiam, ktoré zahynuli v Západných Tatrách.

Chata Zverovka je jedným z najstarších ubytovacích zariadení v celých Západných Tatrách. O jej vznik sa pričinili hlavne turisti z Dolného Kubína. A jedným takým najväčším predstaviteľom bol Jozef Maťašek, po ktorom aj tú chatu potom nazvali. Stavbu ukončili už počas Prvej republiky v roku 1928. Pôvodne bola na prízemí spoločná nocľaháreň pre mužov a je zaujímavé, že vtedy ženy spali oddelene, v podkroví – tam bola nocľaháreň pre ženy. Postupne sa tá chata rozširovala, vybudovala sa zvlášť kuchyňa a takisto aj kapacita sa rozširovala. Potom, samozrejme, počas druhej svetovej vojny tu boli boje s partizánmi. Vyústilo to vlastne do toho, že nemeckí vojaci potom v roku 1944 chatu úplne vypálili, čiže bola úplne zničená. Po druhej svetovej vojne sa oprava chaty mierne skomplikovala, lebo nebol dostatok zdrojov a chata sa nedostala medzi tie hlavné priority opravy chát. Čiže spočiatku ju opravovali iba miestni svojpomocne, no ale, našťastie, sa podarilo nakoniec nájsť nejaké ďalšie zdroje a chata sa opäť otvorila v roku 1951. Odvtedy je v takej podobe, ako ju poznáme my. Samozrejme, pribudli nejaké drobné stavebné úpravy a dokonca okolo chaty boli vybudované aj ďalšie také zrubové domky, čiže jej kapacita sa potom výrazne zvýšila.

Okrem Chaty Zverovka sa v okolí nachádza viacero ubytovacích zariadení a bufetov: je tu Chata Šindlovec napríklad alebo bufet priamo pri lyžiarskom stredisku. Hovoríme to preto, lebo dnes nás čaká celkom náročná túra, bude to taká celodňovka a väčšinu túry sa budeme pohybovať po hrebeni, kde sa už potom nebude nachádzať žiadne občerstvenie, žiadna možnosť doplnenia vody ani potravín. Čiže je veľmi dôležité odhadnúť si ten čas, ktorý nám to bude trvať, a mať so sebou určite dostatok tekutín aj dostatok jedla. Podstatné to je hlavne v letnom období, kedy tie teploty sú veľmi vysoké, a celý čas na nás bude svietiť slnko. Čiže radšej treba mať so sebou tej vody viac ako potom trpieť a mať problémy vôbec dôjsť do cieľa.

My štartujeme priamo z parkoviska pri lyžiarskom stredisku. A pre ľudí, ktorí možno sú menej zdatní, je tu možnosť využiť vyviesť sa lanovkou a ku našej trase sa pripojiť o niečo neskôr. Takýmto spôsobom viete ušetriť možno až 400 výškových metrov. A je to podstatné aj preto, lebo z tej našej trasy sa nedá veľmi odbáčať. A keď raz nastúpite na hrebeň, tak nemáte veľmi šancu si potom tú trasu skrátiť. Čiže, ak človek si nie je istý svojimi silami, nie je to žiadna hanba využiť tú lanovku a pripojiť sa na hrebeň o niečo vyššie.

Našu trasu začíname na takom miernom peknom lesnom chodníku, no postupne bude terén čoraz náročnejší, preto určite netreba podceňovať obuv, a hlavne ľudia, ktorí majú problém so závratmi, tak by si mali uvážiť, či je to túra vhodná práve pre nich, pretože na túre budú aj úseky s reťazami, budú to exponované úseky na hrebeni, čiže bude to taký úzky skalnatý chodníček. A takisto, ak túto túru plánujete absolvovať s deťmi, tak treba ich na to pripraviť alebo možno skúsiť najprv nejakú ľahšiu túru, pretože ak to bude pre nich prvýkrát, tak tam môžu mať problém, môžu sa zľaknúť a potom môže byť ťažké ich dostať vôbec odtiaľ dole.

Okrem samotnej náročnosti terénu, určite netreba zabúdať ani na počasie, pretože ak nás na úzkom hrebeni zastihne búrka, môže to byť celkom nebezpečné. A preto odporúčame sledovať vývoj počasia, predpoveď počasia. Možno už aj dnes máme na to mobilné aplikácie, že vieme sledovať pohyb tých búrkových mrakov aj pomocou radarov. Treba to naozaj sledovať, pretože z hrebeňa nie je veľmi úniku a silné letné búrky s bleskami môžu mať až fatálne následky. Počasie v horách je veľmi špecifické, môže byť veľmi premenlivé a vie sa zmeniť aj v priebehu niekoľkých minút. Dole v doline sa nám môže zdať, že je teplučko a že nepotrebujeme veľa vrstiev oblečenia, no keď sa dostaneme na hrebeň, tak potom je už neskoro zistiť, že tam fúka veľmi silný nárazový vietor alebo príde nejaká oblačnosť a vieme tam potom celkom nebezpečne premrznúť. A netreba zabúdať ani na to, že hlavne v jesennom období sú už tie dni kratšie a túru treba veľmi dobre naplánovať a radšej začať o niečo skôr, a je to potom lepšie ako schádzať po nejakom nebezpečnom skalnatom chodníku potme alebo bez čelovky.

Aj keď dodržíte všetky odporúčania a máte so sebou všetok potrebný materiál, vždy sa môže stať nejaká blbá náhoda a prídete k úrazu. V tom prípade je často nevyhnutný zásah Horskej služby, ktorý nie je hradený zo štandardného zdravotného poistenia, preto vám odporúčame určite sa pripoistiť a takéto poistenie na hory je často aj súčasťou bežného cestovného pripoistenia.

My sa teraz vyberieme z parkoviska pri lyžiarskom stredisku po modrom značkovanom chodníku, ktorý je však v zimnom období uzavretý. Uzávera trvá, takisto ako v iných častiach národného parku, od novembra do prvej polovice júna. Chodník spočiatku kopíruje trasu zjazdovky, no postupne odbočí doprava, do Spáleného žľabu, na rázcestie so zelenou značkou, kde si nás opäť môžete zapnúť.

Dorazili sme na rázcestie Spálený žľab, do nadmorskej výšky okolo 1 200 metrov nad morom. A už cestou nahor ste si možno všimli, že chodník vedie akoby takým priesekom, no v skutočnosti to nie je priesek vzniknutý ťažbou dreva, ale je to vlastne taká obrovská lavínová dráha, ktorá vedie až z vrcholu Predného Salatína z výšku zhruba 1 800 metrov. Počas zimného obdobia tu často padajú aj samovoľné lavíny, no tým pádom, že tento žľab ústí na zjazdovku lyžiarskeho strediska, tak sa tu vykonávajú aj také umelé odstrely lavín. V minulosti sa to vykonávalo najmä klasickou pyrotechnikou, čiže výbušninami, od roku 2020 tu boli inštalované také statické zariadenia na odstrel lavín, ktoré využívajú v podstate princíp zmiešania vodíka a kyslíka. Ten následne exploduje a uvoľní lavínu. Tento systém je výhodný hlavne v tom, že už horskí záchranári nie sú takí ohrození, nemusia fyzicky vstupovať do toho lavínového terénu a takisto nemusia prenášať nebezpečné rozbušky alebo výbušniny.

V tomto žľabe už padlo niekoľko lavín, ktoré zasiahli aj zjazdovku. Boli zničené v minulosti, napríklad, malý lyžiarsky detský vlek alebo zariadenia na umelé zasnežovanie. Čiže, naozaj, tie lavíny sú tu úplne bežnou súčasťou života. Toto ohrozenie lavínami je tiež jedným z dôvodov, prečo tento, ináč v lete celkom bezpečný chodník, sa v zime stáva nebezpečným, a tým pádom je tu aj tá zimná uzávera.

Stala sa tu aj jedna veľká lavínová tragédia. Bolo to koncom roku 2005, vtedy sa sem vybrala 8-členná skupina českých turistov, ktorí sa poznali už dlhšie, a mali za sebou viaceré, aj náročné, výstupy, boli dokonca spolu na Elbruse. No, a práve v tom 2005 sa rozhodli, že urobia si túru na hrebeň Západných Tatier. Oni vystupovali na snežniciach, hore žľabom, bolo vtedy veľmi veľa snehu, už počas celého decembra pribúdal sneh, bol spojený aj s veľmi silným vetrom. Tým pádom, že výstup bol na tých snežniciach náročný, tak sa im nepodarilo hneď prvý deň dosiahnuť vrchol, tak sa rozhodli už potom potme, vo večerných hodín, sa utáboriť a postavili si stany práve na tomto mieste, na rázcestí Spálený žľab, lebo je tu taká príjemná rovinka a zdalo sa im to ako také vhodné miesto na táborenie. No, čiže, postavili stany, na druhý deň si urobili túru smerom na Brestovú, no ale snehové správy, alebo teda stupne lavínového nebezpečenstva, si zisťovali vlastne iba prvý deň. Vtedy bol vyhlásený 3. stupeň lavínového nebezpečenstva, čo znamená zvýšené, čo samo o sebe už je celkom taký varovný prvok. Snehu postupne ďalej pribúdalo, bol silný vietor a hlavne nebezpečné bolo to, že fúkal práve zo západu a vtedy vznikajú práve v tomto Spálenom žľabe také tie nebezpečné snehové dosky a vankúše. Tým pádom, že sneh stále pribúdal, tak sa to lavínové nebezpečenstvo ešte zvýšilo, až na 4. stupeň, a to znamená, že už pri 4. stupni môžu byť zasiahnuté aj údolné cestné komunikácie. No bohužiaľ, táto skupina o tom nevedela a teda večer si opäť ľahli do stanov s tým, že ráno budú pokračovať na nejakú ďalšiu túru. Bohužiaľ, niektorí z nich sa už rozvidnenia nedožili. A v noci alebo teda nad ránom, okolo pól šiestej, sa spustila samovoľná lavína, ktorá zasiahla ich stany a úplne zasypala 7 z celkovo 8 ľudí.

Jednému sa našťastie podarilo dostať z lavínového nánosu, najprv sa snažil hľadať svojich kolegov a kamarátov, no nedarilo sa mu to, tak sa rozhodol zbehnúť dole, na Dom horskej služby, ktorý sa nachádza na Zverovkem a tým pádom zalarmovať záchranárov a takisto aj vlekárov a čo najviac ľudí, aby prišli pomáhať. Rozbehla sa taká veľmi veľká záchranná akcia, bolo tu niekoľko vrtuľníkov, boli tu záchranári so psovodmi, takisto pomáhali aj dobrovoľní záchranári, vlekári. Bohužiaľ, všetci títo turisti neboli vybavení žiadnym lavínovým vybavením, nemali lavínové vyhľadávače, čiže jediná možnosť bola nájsť ich pomocou lavínových psov alebo sondovaním. Takéto hľadanie je v obrovskom nánose veľmi náročné, trvá to veľmi dlho. Bohužiaľ, vlastne nikoho sa už nepodarilo nájsť živého z tejto lavíny. Viacerí z nich mali aj také dosť devastačné mechanické poranenia, takže nezahynuli iba udusením, ale aj tým, že lavína ich prehnala cez ten strmý žľab, sú tam stromčeky, skaly, čiže aj to dokáže človeka celkom dokaličiť.

My budeme pokračovať ďalej po modrom značkovanom chodníku, ktorý bude spočiatku celkom strmý. Začneme v Spálenom žľabe, potom prejdeme kúsok lesom a nakoniec sa dostaneme na Predný Salatín, kde už sa nám otvoria aj výhľady na hlavný hrebeň Roháčov, aj ďalšie úseky našej trasy. A vy si nás opäť môžete zapnúť na Prednom Salatíne.

Nachádzame sa na Prednom Salatíne, vo výške 1 790 metrov nad morom. Tu sa spája modrý chodník, po ktorom sme prišli my, so zeleným, ktorý stúpa od sedačkovej lanovky. Názov Predný Salatín označuje v podstate celý hrebeň, na ktorom sa nachádzame, ktorý vybieha severne z hlavného hrebeňa Roháčov. Roháče, samotný názov, vznikol odvodením od dvoch takých najikonickejších kopcov v celom hrebeni – a to je Ostrý Roháč a Plačlivé. Na tie máme výborný výhľad, keď sa pozrieme z Predného Salatína smerom na hornú stanicu lanovky, tak v podstate v smere priamo nad nimi si ich nemôžeme pomýliť. Vľavo od nich je potom Volovec a vpravo je taký skalnatý hrebeň – sú to Tri kopy a Hrubá kopa. Ďalej vpravo od nich vidíme Spálenú, Pachoľu a vrchol Salatína.

Keď sa zadívame vlastne na tvary týchto kopcov, tak určite si všimnete, že tie doliny sú v takom tvare U. Je to preto, že počas dôb ľadových tu bol jeden z najväčších ľadovcov v Západných Tatrách, pri tom najväčšom zaľadnení mal až skoro 12 kilometrov na dĺžku a hrúbku mal až 200 metrov. Ten ľadovec erodoval všetky tie svahy tu v dolinách a vďaka tomu mohli vzniknúť aj plesá, od nás najbližšie sú Roháčske plesá. A potom v blízkosti Zverovky je tiež ešte jedno menšie také pliesko, ktoré domáci nazývajú Maras. Vďaka činnosti ľadovcov vznikli aj také veľké výrazné výškové rozdiely a vďaka tomu vznikli aj vodopády alebo také tie kaskády na potokoch. A takisto aj taký najznámejší v tejto oblasti, Roháčsky vodopád, popri ktorom vlastne budeme aj zostupovať.

Keď sa pozriete dolu do doliny pod seba, tak vidíte aj také všelijaké skalnaté sutinové polia. Tak ak si všimnete tie, kde nie je ten materiál triedený, kde sú medzi menšími skalami aj veľké balvany, tak to je väčšinou tvorené činnosťou ľadovca, sú to takzvané morény. No a keď sa ale pozriete niekde pod skalné steny, tak tam je často ten materiál triedený. Čiže najväčšie skaly sú ako keby najnižšie a to znamená, že vznikali takou postupnou eróziou, čiže tie najťažšie skalky sa dostali až na tie najnižšie miesta.

Okrem tohto reliéfu a tvarov povrchu je vlastne vzácne toto územie aj kvôli vegetácii, lebo nachádzame sa vo vysokých nadmorských výškach, tá pôda je tu veľmi chudobná, nemôžu tu už rásť lesy, je tu oveľa chladnejšie podnebie, a preto tu rastú rastlinky, ktoré nikde inde, niekde napríklad v nížine, nemôžete nájsť. Čiže to je tiež jeden z dôvodov, prečo je potrebné chrániť toto územie.

Ako sme spomínali už nižšie, väčšina chodníkov na hrebeni, ale aj tento náš modrý chodník, sú v zime uzavreté, no môžete sa sem dostať, napríklad aj v zime, pretože je to skialpinistický areál. Čiže nemôžete ísť klasickými chodníkmi, ale môžete sa tu pohybovať na skialpinistických lyžiach. A ten areál siaha od hornej stanice lanovky, je to vlastne celý ten kotol Salatínskej doliny až na vrchol Salatína. Tento areál je veľmi často navštevovaný skialpinistami, je veľmi populárny, lebo skialpinisti tiež často využívajú aj lanovku, že si ušetria tých pár stoviek metrov výstupu a zaplatia si jednu jazdu lanovkou. A potom od tej hornej stanice už pokračujú ďalej na skialpinistických lyžiach. No a takým najčastejším cieľom je vrchol Salatína, z ktorého je potom už taký krásny kruhový výhľad aj na južnú stranu Západných Tatier, na Liptov, a aj na Malú a Veľkú Fatru a Nízke Tatry.

Užitočným zdrojom informácií o počasí nie je iba stránka Slovenského hydrometeorologického ústavu, ale napríklad aj na stránke Horskej záchrannej služby si môžete pozrieť výstrahy na horách. A takisto si môžete pozrieť aj meteoportál, kde sa nachádzajú údaje z automatických meteorologických staníc. Jedna taká stanica sa nachádza aj tu, v Salatínskej doline, a ak sa pozriete smerom od hornej stanice lanovky, tak zhruba 500 metrov od nej uvidíte biely stožiar, ktorý je vlastne stožiarom stanice, nachádza sa tam kamera, snímače rýchlosti vetra, smeru vetra, teploty vzduchu a aj výšky snehu. Takže viete si tam celkom dobre pozrieť, aké sú aktuálne podmienky, a podľa toho prispôsobiť výbavu, ktorú si so sebou beriete. Ak je tam ešte veľa snehu, ktorý vidno pekne na kamere, tak si určite pribaľte nejaké mačky alebo turistické protišmykové návleky na topánky.

Naša trasa pokračuje ďalej po modrej značke, a postupne prídeme na vrchol Brestovej, ktorá sa nachádza už v hlavnom hrebeni, a tam sa aj zmení farba našej značky na červenú. Na Brestovej sa však nebudeme zastavovať a budeme pokračovať rovno ďalej, až na vrchol Salatínu, kde si nás opäť môžete zapnúť.

Vyšli sme na vrchol Salatínu do výšky 2 047 metrov nad morom. Tento kopec sa už nachádza na hlavnom hrebeni, na červeno značkovanom chodníku, ktorý vedie od Húd vlastne celým hrebeňom až do Tichej doliny. Hrebeň Západných Tatier je trošku odlišný, napríklad od Nízkych Tatier, kde je viacero miest, kde môžete prenocovať, čiže sú časté také hrebeňové túry. No tu, v Západných Tatrách, je to trochu problém, lebo celý hrebeň je za jeden deň príliš náročný a priamo na ňom nie je nikde žiadne vhodné ani povolené miesto na prespatie. Preto sa väčšinou prechádza ten hrebeň iba po častiach.

Keď sa pozriete okolo seba, tak smerom, odkiaľ sme prišli, tak v diaľke môžete vidieť taký skalnatý kopec, to je Sivý vrch. A zas, keď sa pozriete smerom na lanovku, tak v diaľke uvidíte tiež taký masívny veľký kopec, tiež so skalnými bralami, a práve tieto dva kopce sú odlišné od zvyšnej časti Západných Tatier, pretože tam prevažujú iné horniny. Sú to hlavne vápence a karbonátové horniny. No a zaujímavé je to hlavne preto, že tie sú rozpustné vo vode, čiže sa tam môžu vytvárať rôzne priepasti, jaskyne. A vlastne takýmto spôsobom vznikla aj Brestovská jaskyňa, okolo ktorej ste prechádzali, ak ste išli autom hore na Zverovku.

Ďalšia taká zaujímavosť práve týchto dvoch oblastí je to, že sú tu národné prírodné rezervácie. Ako som spomínal, tak sú to hlavne vápencové horniny, na ktorých sa nachádzajú iné pôdy, a to znamená, že tam rastú aj iné rastliny. Práve na vápencovom podloží je rôznorodosť alebo biodiverzita rastlín oveľa vyššia, ako je to na inej časti Západných Tatier. A práve preto sú aj v tom najvyššom stupni ochrany. Tie ostatné kopce a napríklad aj Salatín, na ktorom sa nachádzame, tak ten je tvorený skôr žulami, a tu je to druhové zloženie tých rastlín o niečo chudobnejšie.

Keď sa pozrieme ďalej po hrebeni, tak chodník pokračuje smerom na Spálenú a nás bude čakať ten najexponovanejší úsek – nazýva sa Skriniarky, a pri jednom prekonávaní takého skalného prahu a traverzu sa tam nachádzajú aj reťaze. Nie je to nejako extrémne náročné, ale práve keď je chladno alebo na jeseň, môže tam byť šmykľavo, môže tam byť nejaká námraza a vtedy si hlavne treba dávať pozor. Takisto aj tie reťaze môžu byť v tom jesennom období alebo na jar, keď sa náhlo ochladí, veľmi studené a veľmi ľahko potom vám skrehnú ruky a neudržíte sa, a môže tam prísť k nejakým úrazom. Čiže určite treba zvýšiť opatrnosť. A hlavne ľudia, ktorí majú problém so závratmi a s výškami, tak tí extra by si tam mali dávať pozor. Ak teda viete, že cez tento úsek pôjdete, keď bude chladné počasie, tak je dobré zobrať si so sebou rukavice. Existujú aj také špeciálne rukavice na prácu s lanom alebo na feraty, a tie práve sú ideálne aj na takéto úseky zabezpečené reťazami.

Keď prejdeme úsek cez Skriniarky, vyjdeme na kopec Spálenú, no a odtiaľ budeme smerovať ďalej na Pachoľu. Tento úsek hrebeňa je tiež celkom exponovaný, no nenachádzajú sa tam žiadne reťaze. Tu je dosť dôležité sledovať správnu trasu chodníka, lebo ľudia sa snažia niekedy obísť tie najťažšie úseky a dostanú sa práve ešte do horšieho terénu. Preto určite odporúčame sledovať značky a pohybovať sa práve po takých skalách, ktoré vidíte, že sú najviac ošúchané a najviac odraté, lebo tadiaľ pravdepodobne najviac ľudí chodí, čiže je to ten správny chodník. Keď prekonáme teda stúpanie na Pachoľu, tak budeme vlastne na najvyššom bode našej túry a tam si nás kľudne môžete opäť zapnúť.

Dorazili sme na vrchol Pachole, do výšky 2 167 metrov nad morom. Je to vlastne posledná zastávka v dnešnom našom podcaste. Ak sa pozriete smerom dopredu, na chodník, ktorým budeme pokračovať, tak uvidíte chodník dolu do Baníkovského sedla a odtiaľ stúpanie na Baníkov. Baníkov je najvyšším vrcholom Západných Tatier, ale iba v hlavnom hrebeni. Potom vpravo od neho ide hrebeň na Príslop a v diaľke za nimi vidno taký veľmi mohutný kopec – to je Baranec. Ak sa pozriete od Baníkova vľavo, tak uvidíte Hrubú kopu a potom ďalšie kopce hlavného hrebeňa Západných Tatier – Hrubý vrch, Jakubinú a v diaľke dokonca vidno až Svinicu a Kriváň vo Vysokých Tatrách. Ak sa pozriete na hrebeň, tak pravá strana hrebeňa je vlastne Liptov, ľavá strana je Orava.

A určite si všimnete, že tá oravská strana je výrazne strmšia, sú tie všetky svahy také skalnatejšie. Ale tie liptovské sú zase také miernejšie, trávnaté a hôľne, a preto aj starý názov Západných Tatier, hlavne na Liptove, bol Liptovské hole. Bolo to aj z toho dôvodu, že ľudia aj udržovali tie trávnaté porasty, kosodrevinu dokonca v niektorých prípadoch vypaľovali, tak vznikol, napríklad aj názov Spálená. Môžeme predpokladať, že práve v týchto miestach ľudia vypálili kosodrevinu alebo možno nejaké zvyšky porastov, aby tam mohli pásť hlavne ovce a potom v tých nižších polohách aj jalovice. Úplne bolo bežné, že aj v takých polohách okolo 1 500 metrov nad morom sa nachádzali salaše, čiže všetky tieto horské lúky boli vypásané. Pásť sa prestalo potom, keď vznikol Tatranský národný park, a tým pádom sa trošku rozšírilo aj územie pokryté kosodrevinou.

Baníkovské sedlo je okrem iného aj taká významná križovatka turistických trás. Môžete sa vybrať po modrej značke, keď sa pozeráme z Pachole je to doprava, do doliny Parichvost a potom do Jaloveckej doliny. Ak sa vyberiete zas doľava, kde pôjdeme aj my, tak dorazíme ku Rázcestiu pod Predným zeleným a prejdeme popri Roháčskom vodopáde a späť na parkovisko na Zverovke. No a keby ste sa vybrali priamo dopredu, tak vyjdete cez Baníkov a tam si môžete vybrať, či budete pokračovať na Príslop, do Jaloveckého sedla a ku Žiarskej chate, alebo pôjdete ďalej hrebeňom cez Tri kopy, čo je taký asi najexponovanejší hrebeň v celých Západných Tatrách. Je tam viacero reťazí, čiže je to tiež veľmi pekná trasa. V Žiarskej doline sa nachádza aj turistická chata, je denne otvorená, čiže ak by ste náhodou potrebovali nejak rýchlo zbehnúť z hrebeňa, tak práve táto chata je odtiaľto asi najbližšie.

Ak sa pozriete po svojej pravej strane, tak si určite všimnete, že svahy sú veľmi hladké a veľmi strmé, čiže tým pádom sú aj veľmi lavinózne. Dokonca v tejto doline Parichvost sa stala aj jedna tragédia, bolo to začiatkom 90. rokov, kedy tu zahynul ešte československý federálny minister životného prostredia Vavroušek. Zahynul tu spolu s dcérou a zasypala ich obrovská lavína s obrovským nánosom a bol veľký problém ich nájsť. A dokonca Horská služba sem chodievala ešte niekoľko mesiacov po tej lavíne a vykopávali tu obrovské také až snehové tunely, kým sa podarilo nájsť tie obete lavíny. Dokonca v doline, dole na tom mieste, kde ich našli, sa nachádza aj taká malá kamenná mohyla.

Ak máte dobrú viditeľnosť, tak určite neprehliadnete ani Liptovskú kotlinu a vodnú nádrž Liptovská Mara. Za nimi sa nachádza hrebeň Nízkych Tatier, odtiaľto je veľmi pekný výhľad hlavne na tú najvyššiu časť Nízkych Tatier, čiže na Ďumbier a Chopok.

Z Pachole zídeme ešte po červenej značke do Baníkovského sedla a odtiaľ odbočíme na žltú značku a klesneme na Rázcestie pod Predným zeleným. Budeme pokračovať popri Roháčskom vodopáde až na Adamcuľu, kde sa pripojíme ku asfaltovej ceste z Ťatliakovej chaty a tam to už bude červená turistická značka. A po asfaltovej ceste dorazíme späť do nášho cieľa a miesta, odkiaľ sme vyrážali.

Ak ste túto kondične náročnú túru absolvovali spolu s nami, tak je to veľmi pekný výkon, a týmto pádom vám gratulujeme. Dúfame, že sa vám to páčilo, že ste sa dozvedeli niečo zaujímavé a že si nás opäť zapnete pri nejakej ďalšej túre.

Vy na spoznávanie našich hôr nemusíte doplatiť. Prinášame Vám prepis Audiosprievodcu po vybraných chodníkoch slovenských hôr s dlhodobým cestovným poistením alebo poistením do hôr Spirit s finančným krytím zásahu Horskej záchrannej služby na Slovensku v stanovenom rozsahu.

Vy na spoznávanie našich hôr nemusíte doplatiť. Prinášame Vám prepis Audiosprievodcu po vybraných chodníkoch slovenských hôr s dlhodobým cestovným poistením alebo poistením do hôr Spirit s finančným krytím zásahu Horskej záchrannej služby na Slovensku v stanovenom rozsahu.

Vitajte na trase z ústia Žiarskej doliny cez Plačlivé a spať. Táto trasa má prevýšenie 1 280 metrov, dĺžka okolo 17 kilometrov a postupne prejdeme z ústia Žiarskej doliny cez Žiarsku chatu, Žiarske sedlo, Plačlivé, Smutné sedlo až späť cez Žiarsku chatu do ústia Žiarskej doliny. Vychádzame z veľkého parkoviska, ktoré je zároveň aj križovatkou turistických chodníkov. Žltý turistický chodník ide priamo na Baranec, potom je tu červený turistický chodník, ktorý je vlastne súčasťou Tatranskej magistrály. Paralelne s ním ide aj červená cyklotrasa, tiež Tatranská magistrála, no a smerom do doliny ide modrý chodník. Okrem toho tu, v ústí Žiarskej doliny, je veľa aj takých ubytovacích zariadení, kde je, samozrejme, aj ponuka občerstvenia, sú to zároveň aj reštaurácie – je tu Chata Kožiar, Chata Třinec a Hotel Spojár. Okrem iného je tu aj Dom horskej služby, čiže keby náhodou ste potrebovali pomoc, tak práve tu je dostupná takmer nonstop. Určite je dobré pamätať si číslo na Horskú službu, ktoré je 18 300. A v horách určite netreba zabúdať na horské poistenie, pretože v horách nám neplatí klasická poistka, a tie záchranné akcie potom môžu byť oveľa náročnejšie a náklady na ne sa môžu vyšplhať k veľmi vysokým čiastkam.

Žiarska dolina je jedna z najnavštevovanejších v Západných Tatrách, tu na južnej strane je určite najnavštevovanejšia hlavne v letných mesiacoch, ale otvorená je pre turistov aj v zime. Tento modrý turistický chodník, ktorý končí pri Žiarskej chate, je zároveň aj využívaný veľmi bežkármi, pretože tu v obciach Smrečany – Žiar je veľa nadšencov bežeckého lyžovania, takže niekedy je dokonca aj celá cesta upravená ratrákom, takže v zime odporúčame všetkým bežkárom, aby sa sem išli prejsť. Takisto chata je dostupná aj na bicykli, pretože je tu taká spevnená asfaltová cesta.

Vydávame sa po modrej značke, zo začiatku to bude asfaltová cesta, ktorá vedie až na Žiarsku chatu, no my potom odbočíme na chodník, ktorý vedie paralelne, po ľavej strane potoka. Žiarska dolina je celoročne otvorená, je veľmi populárna, hlavne v letných mesiacoch, ale svojich návštevníkov si nájde aj v zime, pretože je aj tu v okolí, na Liptove, veľa nadšencov bežeckého lyžovania, dolina je dokonca niekedy upravovaná aj ratrákom, takže odporúčame určite si vyskúšať aj bežky na tejto trase. V zime, hlavne horná časť doliny, je ohrozovaná lavínami, počas celej lavínovej sezóny je na začiatku doliny aj tabuľa, ktorá upozorňuje každý deň na aktuálne lavínové nebezpečenstvo – na stupeň lavínového nebezpečenstva, ktorý je od jedna do päť. Jednotka je najmenšie nebezpečenstvo, päťka je extrémne nebezpečenstvo, a ak je nebezpečenstvo vyššie ako štyri, tak celá dolina býva uzavretá a chata býva evakuovaná. Ide hlavne o to, že tie lavíny ohrozujú cestu tesne pred chatou a okolie chaty, ale samotná chata je celkom dobre chránená lesom a takým kopčekom tesne vedľa chaty.

Hneď od začiatku doliny máme pekné výhľady, priamo pred nami je Baranec a potom po ľavej strane máme masív Ráztoky. Ako budeme dolinou pokračovať, tak sa pred nami objaví aj masívny veľký svah Príslopu. Začiatok túry je síce po asfaltovej ceste, ale potom čím pôjdeme ďalej, tak sa ten charakter chodníka zmení, dokonca v tých najvyšších pasážach, keď budeme prechádzať cez Plačlivé a okolo Smutného sedla, bude to už také viac-menej skalnaté, čiže určite netreba zabúdať na správnu obuv. Pre tých, ktorí iba začínajú s turistkou, odporúčame radšej takú pevnejšiu, vyššiu obuv, pretože sú tam aj také sutiny, v prípadne zhoršenia počasia môžu byť skaly mokré a v nejakých teniskách by sa nám mohlo šmýkať. Určite, keď sme pri tom zlom počasí, netreba zabúdať ani na dobré vybavenie, lebo naša túra pôjde až do nadmorskej výšky viac ako 2 100 metrov, čiže to počasie môže byť úplne iné ako tu dole v doline. Tá teplota môže byť oveľa nižšia, môže tam byť veterno, čiže, samozrejme, netreba zabúdať na nejakú teplú bundu proti vetru, takisto počasie na horách je oveľa premenlivejšie ako dolu v doline, takže treba byť pripravený radšej na viacero variant. Hlavne v lete to môžu byť búrky, v zime nás zase môžu prekvapiť prudké sneženia alebo námraza, takže ak sa vyberiete na túru niekedy koncom jesene, určite treba so sebou brať aj mačky, lebo ten hrebeň medzi Plačlivým a Smutným sedlom je naozaj taký exponovaný a sú tam také úseky so skalami, čiže ak je tam poľadovica, určite mačky veľmi oceníte.

Neďaleko od parkoviska nás čaká prvá taká zaujímavosť v doline – Medvedia štôlňa. Je to, v podstate, jediné banské dielo, ktoré je sprístupnené pre verejnosť tu, na Liptove. Je to najdlhšia Štôlňa v celých Západných Tatrách, má dĺžku 550 metrov, ale pre verejnosť je sprístupnených iba prvých 400 metrov. Prevádzkuje ju taká partia nadšencov, ktorí otvorili, napríklad, jaskyňu Stanišovskú v Jánskej doline. Títo nadšenci vám urobia radi aj odborný výklad o baníctve a celkovo o podzemí, o prírode, o geológii – ako to funguje. Spočiatku je v Štôlni aj umelé osvetlenie, ale potom v tých ďalších častiach vám rozdajú čelovky alebo lampáše, čiže má to naozaj veľmi peknú banícku atmosféru. Štôlňa vznikla až v 19. storočí, čiže nie je veľmi stará. Paradoxne, v tejto Štôlni sa nedolovali nejaké drahé kamene, ale ťažil sa tu pyrit, ktorý sa používa pri výrobe kyseliny sírovej. Názov Medvedia štôlňa je odvodený asi z toho, že nejakí miestni tam vraj našli kosti medveďa, aj tvrdili, že tam medveď býva. No, v dnešnej dobe to už neplatí, pretože ju teda prevádzkujú miestni nadšenci.

Žiarskou dolinou vedie aj náučný chodník, ktorý má päť zastávok. Nenadväzujú veľmi na seba, fungujú samostatne a dozviete sa tu, napríklad, o histórii zjazdového lyžovania v doline, o histórii pastierstva a ovčiarstva, ale, samozrejme, aj o prírode, okolitých smrekových lesoch, o pásme kosodreviny, ale zároveň sa aj dozviete o tom, ako tento región zasiahla druhá svetová vojna a o miestnych obyvateľoch, ktorí bojovali v druhej svetovej vojne. A takisto, tesne pri chate, je aj tabuľa, ktorá vám povie niečo viac o histórii chaty a lavínach, ktoré ohrozujú túto veľmi peknú Žiarsku dolinu.

Popri všetkých zaujímavostiach v Žiarskej doline určite nezabúdajte na dostatočný prísun energie. Na jedlo je dobré mať so sebou nejakú svoju desiatu, pretože v doline sa nachádza iba tá Žiarska chata, kde si môžete síce doplniť zásoby, ale potom vyššie, kde je, vlastne, hlavná časť celého nášho výstupu, už potom nie je žiadny bufet ani žiadna možnosť si kúpiť ďalšie občerstvenie.

Od Medvedej štôlne je to ešte asi 500 metrov po asfaltovej ceste ku rázcestníku, od ktorého odbočíme vľavo, po modrej značke, na chodník lesom smerom ku Žiarskej chate, kde si nás opäť môžete zapnúť.

Nachádzame sa pri Žiarskej chate vo výške okolo 1 300 metrov na morom. Žiarska chata má dlhú históriu. Priekopníci turistiky tu pôsobili už v 20. rokoch minulého storočia, ale vtedy na tomto mieste boli skôr iba nejaké salaše a turisticky táto južná strana Západných Tatier nebola veľmi objavená. Až po založení Klubu československých turistov, turisti z Liptovského Mikuláša dostali nápad, že by bolo dobré postaviť na mieste jedného salaša, priamo pod Príslopom, turistickú chatu. Výstavba sa začala v 30. rokoch 20. storočia. Vtedy výstavba stála okolo 400 000 korún. Drevo na jej výstavbu poskytli miestni urbárnici zo Žiaru, na jej výstavbe sa podieľali majstri zo širokého okolia. Chata bola na pomery toho obdobia veľmi moderná, mala taký klasický charakter drevenej stavby s takou sedlovou strechou. Potom, počas druhej svetovej vojny, Slovenské národné povstanie neobišlo ani Žiarsku dolinu a, samozrejme, sa tu skrývali partizáni. No, po takom silnejšom útoku Nemcov museli toto miesto opustiť a Nemci sa pomstili a celú chatu vypálili. Takže, keď sa partizáni vrátili, našli už iba nejaké ohorené zvyšky. Hneď po vojne, už v roku 1946, sa začala výstavba novej chaty. Bolo na ňu vyčlenených až 2,5 milióna československých korún. Vypracoval sa projekt na výstavbu prístupovej cesty a potom aj na výstavbu novej chaty. Cestu sa podarilo vybudovať, no nová chata bola tým pádom veľmi nákladná, takže sa z tých pôvodných plánov trošku upustilo a od tých 50. rokov bola v takom menšom rozsahu obnovená. Potom, asi taká najväčšia prestavba v poslednom období, bola v roku 2006, kedy v podstate celá drevená stavba chaty bola rozobratá a bola postavená nanovo, s podkrovím, s oveľa väčšou kapacitou, s peknou terasou. V podstate v tejto podobe slúži turistom až dodnes. Posledná zmena bola práve v tomto roku, v 2020, kedy bola prestavaná a rozšírená terasa vpredu pred chatou.

Chata je umiestnená na takom strategickom mieste, keďže hneď vedľa nej sa nachádza taký menší lesík a kopček, ktorý ju chráni pred lavínami, a tento les ju zachránil aj pred obrovskou lavínou z roku 2009, ktorá sa nazýva aj Storočná lavína. Storočná je preto, pretože lámala aj sto rokov staré smreky. Táto lavína bola svojím rozsahom asi najväčšia za posledné roky na celom Slovensku, možno aj v Karpatoch. Jej nános mal dĺžku okolo 1,5 kilometra, hrúbka v najhrubšom mieste bola 36 metrov. Bolo to zmerané presne, boli tu zameriavať geodeti z vysokej školy z Ostravy. Sneh z tejto lavíny sa topil až 1,5 roka. V tom roku 2009 bola tým pádom chata odrezaná od prístupovej cesty, čo robilo veľké problémy pre zásobovanie. Práve v tomto období aj návštevnosť veľmi stúpla, lebo všetci chceli vidieť tú obrovskú lavínu, ktorá tu bola aj v lete. Takže bolo treba chatu zásobovať klasickými horskými nosičmi, ako je to aj vo Vysokých Tatrách. Postupne sa ale zistilo, že toto zásobovanie nestačí, tak sa snažili chatári aj všetci ľudia, ktorí sa pohybovali okolo chaty, nejak tú cestu sprejazdniť. Boli tu bagre, ktoré sa snažili cez ten snehových nános dostať. Bolo to veľmi obťažné, pretože aj na ceste bola hrúbka toho nánosu až okolo 7 metrov a bol to problém pre tie bagre, že nemali vlastne ani kam vysypať ten sneh, ktorý vybagrovali, a museli ho odvážať späť. A potom, postupne ako sa prehryzávali tie bagre cez sneh, zistili, že lavína poškodila aj most cez Smrečianku, čiže to bol ďalší problém. Chata sa podarila zásobovať klasicky po ceste až v roku 2010. Čiže to trvalo celé okolo 1,5 roka.

Chata je, okrem iného, aj výhodným východiskom na túry. Nielen na tú, na ktorú pôjdeme my, teda na Plačlivé, ale aj na Tri Kopy alebo na Baranec, prípadne na Príslop. A ak ste o niečo menej zdatní, tak je veľmi dobré ubytovať sa a už máte ušetrenú celú tú cestu z ústia Žiarskej doliny. Dokonca ak ste ubytovaní, môžete ísť svojím súkromným autom až sem na parkovisko ku chate.

Taká ďalšia zaujímavosť, ktorá sa nachádza v blízkosti, je Symbolický cintorín obetiam hôr, ktorý nám má všetkým pripomínať, že hory sú územie, kde sa veľmi ľahko môže stať nešťastie, a vždy treba dbať na pozornosť, takisto aj my dnes si budeme musieť dávať pozor na tých najexponovanejších úsekoch. Symbolický cintorín je zhruba päť minút od chaty smerom do Jaloveckého sedla. Keby ste týmto chodníkom pokračovali, tak sa dostanete až ku takzvanému Šarafiovému vodopádu. Je to taký menší vodopád, celý dokopy má nejakých 20 metrov, ale sú to skôr také kaskády. Najvyššia kaskáda má iba 2 metre, ale, samozrejme, určite stojí za to ísť sa tam pozrieť a trošku si oddýchnuť. Buď pred cestou ďalej, alebo po túre sem.

Ako ste prichádzali ku chate, určite ste si všimli po pravej strane červeno-biely stĺp meteorologickej stanice. Táto stanica patrí horskej záchrannej službe a každých 10 minút zaznamenáva teplotu, slnečné žiarenie, výšku snehu a ďalšie parametre, ktoré môžu byť užitočné, napríklad, pri odhade lavínového nebezpečenstva, ale aj pre vás, ak sa sem vyberiete v zime, viete si pozrieť, aké sú tu podmienky. Takisto je tam nainštalovaná aj kamera, ktorá sníma svahy Troch kôp nad chatou, čiže veľmi dobre si viete doma na internete pozrieť, aké sú podmienky. K týmto údajom sa dá dostať na webovej stránke www.meteo.hzs.sk. V Doline sa nachádzajú ešte ďalšie dve stanice, jedna je na vrchole Príslopu, ktorá je veľmi dobrá hlavne na meranie vetra. A potom ďalšia stanička je pod Hrubou kopou, kde sa tiež nachádza kamera, a tá je veľmi zaujímavá hlavne pre skialpinistov, lebo podľa záberov z nej môžu veľmi dobre vidieť, aké sú podmienky v tých najvyšších častiach doliny.

Už na poslednom kilometri, ktorý ste prešli smerom sem, ku Žiarskej chate, ste mohli vidieť pred vami priamo Tri kopy, Hrubú kopu, potom vľavo od nich bol Príslop a vpravo masív Baranca. A cestou, keby ste sa otočili smerom späť do doliny, tak už sa vám ukazovali výhľady na Nízke Tatry a Liptovskú kotlinu. Ešte možno taká zaujímavosť je, že po pravej strane ste si asi všimli, v masíve Baranca, také tmavé, až čierne skaly, ktoré miestni nazývajú čierne steny. Sú tam aj také menšie vodopádiky a v zime sa tam tvoria ľadové steny, ktoré sa využívajú aj pre horolezcov na trénovanie lezenia v ľadoch.

Od chaty budeme ďalej pokračovať po modro-označkovanom chodníku. Charakter cesty sa zmení, už tu nebude ďalej asfaltová cesta, ale bude to taký skalnatý úzky chodník, ktorý postupne prejde do lesa a bude čím ďalej strmší. Takže určite tu zvýšte opatrnosť, môže tam prísť k nejakému vyvrtnutiu členka, už to nebude také jednoduché. My postupne prejdeme popri rázcestí pod Homôlkou, tam sa chodník bude rozdeľovať doľava – do Smutného sedla, modrá značka. My ale pôjdeme doprava, po zelenej do Žiarskeho sedla, kde si nás opäť môžete zapnúť.

Úspešne sme dorazili do Žiarskeho sedla, do výšky 1 917 metrov nad morom. Žiarske sedlo je častým cieľom výletov, aj hlavne pre skialpinistov v zime. Treba si uvedomiť, že je tu tá sezónna uzávera, ktorá platí aj pre skialpinistov, hlavne v období po 15. apríli až do 15. júna. Je to z toho dôvodu, že práve vtedy sa svište prebúdzajú k životu, vyliezajú z nôr, čiže vtedy by to bolo pre nich veľmi nepríjemné, keby sa v ich domácim prostredí pohybovali masy ľudí. Zhodou okolností práve aj okolie Žiarskeho sedla je veľmi obľúbeným miestom svišťov a možno tu vidieť aj v blízkosti chodníka niekoľko svištích nôr. A dokonca, ak budete mať šťastie, môžete aj svišťa zahliadnuť.

V Žiarskom sedle sa nám otvárajú už výhľady na všetky strany. Ak sa pozeráte smerom späť, do Žiarskej doliny, po ľavej strane môžete vidieť chodník smerom na Smrek, čo je taký ploský kopec, ktorý má okolo 2 000 metrov nad morom. V diaľke za ním vidíte Baranec, ktorý je v Žiarskej doline najvyšším kopcom, a ak máte šťastie na dobrú viditeľnosť, môžete vidieť aj betónový stĺp, ktorý je na vrchole Baranca. Ak sa potom pozriete ďalej, smerom do kotliny, uvidíte hrebeň Nízkych Tatier a v diaľke dokonca aj Veľkú Fatru. Potom uvidíte celú Žiarsku dolinu. A po pravej strane už začína hrebeň Ráztoky, kde pekne vidno aj hranicu kosodreviny. Od Ráztoky hrebeň pokračuje cez Príslop, potom hrebeň ide na Baníkov, ktorý nevidíme, a postupne vpravo už je masív Plačlivého, čo je cieľom našej cesty. A keď sa pozriete na druhú stranu, do ďalšej doliny, je to Jamnická dolina, ktorej dominuje Ostrý Roháč, ktorý je najskalnatejší. Z neho pokračuje hrebeň na trávnatý Volovec, z neho vidno Hrubý vrch, Jakubinú a hrebeň Otrhancov. Otrhance a Jakubiná delia Jamnickú od Račkovej doliny. Určite, keď ste prichádzali smerom do Sedla, ste si po pravej strane mohli všimnúť Žiarske pleso. Je síce veľmi malé, má iba okolo 0,1 hektára, no vôbec to neuberá na jeho príťažlivosti.

Žiarske sedlo je zároveň významná križovatka turistických trás. Jedna trasa, ako sme spomínali, vedie smerom na Baranec, druhá vedie do Jamnickej doliny a na Plačlivé vedie žltý chodník, po ktorom sa vyberieme aj my. Keď pôjdete asi polhodinu po žltej značke, tak dorazíte na rázcestie pod Plačlivým a odtiaľ sa už treba napojiť na červenú značku, ktorá vedie na vrchol Plačlivého. Chodník je tu už oveľa strmší, exponovanejší, čiže si treba dávať veľký pozor. Keď dorazíte na vrchol Plačlivého, tak sa vám opäť prihlásime.

Vystúpili sme na najvyšší bod našej túry – na Plačlivé, do výšky 2 125 metrov nad morom. Plačlivé sa ináč nazýva aj, napríklad, Plačlivô nárečovo alebo Plačlivý Roháč. A spolu so susedným Ostrým Roháčom dávajú názov aj celej tejto oblasti Západných Tatier – Roháče. Povesť hovorí, že jedna stará žena práve na tomto mieste stratila manžela a dvoch synov, a ten jej žiaľ bol taký veľký, že z prúdu jej sĺz vznikli Roháčske plesá, ktoré môžete odtiaľto vidieť. A celá táto udalosť dala názov aj kopcu Plačlivé.

Na vrchu Plačlivého máme výhľad na všetky svetové strany. Na vrchole je dokonca inštalovaný aj taký železný kruh, kde sú vyryté názvy okolitých kopcov, čiže ak si nie ste istí, ktorý je ktorý kopec, tak tam to máte veľmi pekne zobrazené. Ak sa pozrieme smerom späť, od Žiarskeho sedla, vidíme opäť Smrek, Malý Baranec, Veľký Baranec. Znovu, ak máte dobrú viditeľnosť, vidíte aj betónový stĺp na jeho vrchole. Potom vidíte vzadu Liptovskú kotlinu, Nízke Tatry a potom postupne po pravej strane doliny vidíte Príslop, dokonca Baníkov, Hrubú kopu, Tri kopy, potom v pozadí Brestovú, dokonca vidno aj cieľ ďalší našej cesty – Smutné sedlo. A smerom na oravskú stranu vidno Roháčske plesá, Osobitú, Volovec, Ostrý Roháč, úplne vzadu v Poľsku Kominársky vrch a potom ďalšiu časť hrebeňa Západných Tatier – Volovec, Jakubinú. A až vidno Vysoké Tatry, hlavne Svinicu, ktorá je prvým skalnatým kopcom vo Vysokých Tatrách. Spoza Jakubinej vytŕča pri dobrej viditeľnosti aj Kriváň. Keď sa pozriete ešte smerom od Jakubinej vpravo, môžete vidieť Kráľovu Hoľu, tiež s vysielačom na jej vrchole.

Priamo z vrcholu nás teraz čaká strmý zostup, cez taký skalný úsek, ktorý je dosť exponovaný, a pri mokrom počasí, alebo ak je námraza, môže byť veľmi nebezpečný, môže tam byť šmykľavo. Takže určite zostupujete veľmi opatrne. A budeme pokračovať po červenej značke, do poslednej zastávky na našej trase, a to je Smutné sedlo, kde si nás opäť môžete zapnúť.

Z Plačlivého sme sa dostali cez vrchol Nohavica po červenej značke do ďalšieho cieľa našej trasy – do Smutného sedla, ktoré má výšku 1 965 metrov nad morom. Tvorí hranicu medzi Oravou a Liptovom a zároveň ich prepája modrým turistickým chodníkom. Na oravskú stranu vedie chodník dolu do Smutnej doliny až ku Ťatliakovej chate a na Zverovku, a zas na liptovskú stranu je to tiež modrý chodník, ktorý vedie cez rázcestie pod Homôlkou, na Žiarsku chatu a do ústia Žiarskej doliny. Tieto modré chodníky križuje červený, ktorý vedie celým hrebeňom Západných Tatier.

Smutné sedlo je východiskovým bodom na túru cez veľmi exponovaný skalnatý hrebeň Troch kôp, kde sa nachádzajú aj reťaze. A ak sa chcete vybrať na túto túru, tak to odporúčam iba veľmi skúseným turistom a vyraziť včas a byť na to pripravení, v prípade, že je chladno si radšej zobrať rukavice, pretože tie reťaze môžu byť šmykľavé, môžu byť namrznuté hlavne na jeseň alebo skorej jari. Samozrejme, netreba zabúdať ani na kvalitnú obuv a dobré oblečenie.

Cez Tri kopy ďalej túra pokračuje stále po červenej značke cez Hrubú kopu postupne na Baníkov. Na Baníkove sa tiež nachádzajú reťaze, je to dosť náročný výstup. Na Baníkove sa môžete rozhodnúť, či pôjdete späť na liptovskú stranu cez Príslop a Jalovecké sedlo, alebo sa vyberiete do Baníkovského sedla a zostúpite na Oravu cez Zelenú dolinu. Keď sa zo Smutného sedla pozrieť späť, tam odkiaľ sme prichádzali, uvidíte ikonické severné steny Ostrého Roháča a Plačlivého.

Toto bola posledná zastávka na našej trase z ústia Žiarskej doliny, cez Žiarsku chatu, Žiarske sedlo, Plačlivé a Smutné sedlo. My budeme pokračovať po modrej turistickej značke, smerom na rázcestie pod Homôlkou a Žiarsku chatu. Tento zostup je trošku skalnatý, môžu byť nepríjemný, čiže treba si stále dávať pozor. Odporúčame sa potom na Žiarskej chate opäť občerstviť, aby ste ešte zvládli dolu päť kilometrov po asfaltovej ceste. V prípade, že už máte toho dosť a ste veľmi unavení, v letnej sezóne je možnosť požičať si kolobežku a vydať sa zo Žiarskej chaty po ceste na kolobežke. Samozrejme, v letných mesiacoch je tá cesta preplnená, treba si dávať pozor na kočíky, psy, deti, rodinky a na tej kolobežke radšej ísť pomalšie, pretože aj asfalt na ceste už nie je v najlepšej kvalite a na niektorých miestach je úplne rozdrobený na štrkovú šotolinu.

Ďakujeme, že ste túto kondične náročnú trasu v Západných Tatrách prešli spolu s nami. Veríme, že sa vám to páčilo a budeme radi, ak s nami nabudúce absolvujete nejakú ďalšiu peknú túru.

Vy na spoznávanie našich hôr nemusíte doplatiť. Prinášame Vám prepis Audiosprievodcu po vybraných chodníkoch slovenských hôr s dlhodobým cestovným poistením alebo poistením do hôr Spirit s finančným krytím zásahu Horskej záchrannej služby na Slovensku v stanovenom rozsahu.