Všimli ste si November´89?

Po rokoch sledovania cez ostnatý drôt sa otvorila možnosť pozrieť sa na západ. Mnohokrát to bolo „iba“ za humno. Pre nás Slovákov do susedného Rakúska, ale pre Čechov do „západného“ Nemecka. Možnosť, na ktorú čakali celé generácie, sa zrazu dala uskutočniť bez rizika streľby pri prechode „čiary“. Mohli sme tak na vlastné oči vidieť to, čo sa dalo inak sledovať len na potajomky naladenej rakúskej (rozumej „západnej“) televízii ORF. Napríklad amerického herca Davida Hasselhoffa, ktorý jazdil na autonómnom hovoriacom aute a komunikoval cez smart hodinky. Vtedy, samozrejme, nikto netušil, že sú to smart hodinky. A netušili sme ani to, čo prinesie nová doba. Ľudia sa tešili a zároveň boli plní neistoty a očakávaní. Asi ako vždy, keď príde veľká spoločenská zmena.

Pomaly ale isto, zo zaostalého východu na bohatší západ

Východný blok nedokázal držať ekonomický krok s omnoho technologicky aj hospodársky vyspelejším západným svetom. A tak postupne upadal. Pohľad do zrkadla bol, žiaľ, krutý a transformačné naprávanie pokrivenej ekonomiky prinieslo svoje finančné dôsledky a často aj dezilúziu u časti obyvateľstva. Kým podniky sa prispôsobili na nové podmienky a získali schopnosť kvalitatívne aj cenovo konkurovať svetu, veľa z nich skrachovalo, žiaľ... Bez tohto procesu by sme však neboli tam, kde sme dnes. Vďaka tejto obeti, ktorá sa však už javila ako nutnosť, dnes môžu naše deti a vnúčatá žiť v oveľa slobodnejšej a vyspelejšej spoločnosti.

Hovoriť o ekonomickom posune je iste iba jednou stránkou veci pri tom celkovom spoločenskom posune. Ale už aj dnes sa pri spomienkovom optimizme často zabúda na tú celú šeď „socíkovského“ života. Boli sme mladí, a to sa nedá kúpiť ani vrátiť späť. Pohľad na tieto časy preto mnohokrát hodnotíme s okuliarmi optimistu. Samozrejme, každý by chcel byť mladý, alebo aspoň mladší. Ale realistickejší a úprimnejší pohľad je, že i keď nám tie časy mladosti chýbajú, celkovo to až také dobré nebolo.

Dnes žijeme v priemere zdravšie, dlhšie a aj bezpečnejšie. Dĺžka života, ktorá na konci vyčerpaného totalitného režimu stagnovala, sa začala postupne zvyšovať a dnes žijeme o niekoľko rokov dlhšie. Určite je to aj zmenou životného štýlu či kvalitnejšími potravinami. Alebo aj lepším životným prostredím, kde v niektorých prípadoch neblahé dedičstvo nad nami ešte stále visí ako Damoklov meč.

Spoločnosť si po vytúženej zmene, žiaľ, prešla aj šokom. Zmena z plánovanej na trhovú ekonomiku nebola jednoduchá. Sprevádzaná aj neželanými javmi, ako dočasne zhoršená kriminalita či ekonomický pokles. Spätný pohľad však ukazuje, že táto obeť, ktorú mnohí z nás priniesli najmä kvôli svojim deťom, sa vyplatila. Po úvodnom poklese začalo hospodárstvo znovu rásť. Trvalo zhruba dekádu, kým sme sa vrátili na pôvodnú ekonomickú úroveň, položili pevnejšie základy a potom začali rýchlejšie dobiehať vyspelý svet. To, že sa to oplatilo, vidno aj na pohľade na niektoré iné krajiny bývalého východného bloku, ktoré až toľko šťastia nemali.

Napríklad niektoré krajiny západného Balkánu, kde na nemalom území zúrila v 90.rokoch vojna, sa nachádzali na úrovni 15 % až 30 % priemeru ekonomickej výkonnosti Európskej únie. Dnes sú z nich viaceré kandidátske krajiny na členstvo v EÚ a dosahujú priemerne 42 % až 50 % jej priemeru. Niektoré z nich nás už v tomto ukazovateli predbehli. To je však už iný príbeh a súvisí skôr s našimi nevyužitými šancami.

Náš ekonomický pokrok a rast životnej úrovne zrýchľoval po vstupe do EÚ. To nám dodalo ďalší impulz. Iste, chceli by sme, aby bolo všeličo lepšie, dôchodky a mzdy vyššie, ceny nižšie, bývanie dostupnejšie a tak ďalej. Napriek tomu, že sme Rakúsko nedobehli za päť ani desať rokov, ako si niektorí mysleli, podarilo sa nám prejsť nemalý kus úspešnej cesty. Veľa vecí sa totiž podarilo. Dnes môžeme povedať aj to, že sa výrazne zvýšila životná úroveň. A už asi málokto, ak vôbec niekto, by sa úprimne a naozaj chcel vrátiť späť. Na to sa dnes dajú využiť služby cestovnej kancelárie a ísť sa pozrieť, ako sa dnes žije v niektorých z týchto krajín, stále vzývajúcich kosáky a kladivá.

Porovnávaním pochopíme význam Novembra´89

Oplatí sa pripomenúť si aspoň zopár čísiel, aký bol v skutočnosti náš život. Samozrejme, mzdy boli nižšie, ale to aj ceny. A tak na jednoduchšie a ilustratívne pochopenie sa môžeme pozrieť, ako hlboko sme museli za niektoré tovary siahať do svojej peňaženky vtedy a dnes. Iste, bola iná mena, iné ceny aj mzdy. Vzájomné porovnávanie miezd a cien však zotrie veľa rozdielov. Najväčší rozdiel medzi našským a západným tovarom bol vtedy v spotrebnom tovare. Tak sa naň krátko pozrime.

Napríklad za priemernú mzdu v slovenskej časti republiky, ste si v roku 1989 mohli kúpiť presne 0 (slovom „nula“!) televízorov. Dnes, teda 35 rokov od Nežnej revolúcie, si ich môžete dovoliť za priemernú mzdu kúpiť takmer tri. A prakticky kedykoľvek. Na chladničku by vám jedna celá hrubá mzda „tesne“ nedočiahla. A dnes si ich môžete kúpiť viac ako tri.

Ak chcete urobiť radosť deťom, tak za jednu priemernú mzdu dnes v obchodoch plných tovaru zoženiete šesť detských bicyklov a ešte vám niečo zostane na účte. Vtedy to boli iba dva. Aj to iba vtedy, ak vám dobrý známy ten tovar odložil „pod pult“. Práve od toho je odvodený známy pojem „podpultový tovar“, ktorý už z generácie dnešných mladých asi nikto nepozná.

Ak si dámy chceli urobiť radosť, tak za priemernú výplatu dostali asi deväť párov spoločenskej obuvi (napr. lodičiek). V roku 2024 ich v obchode dostanete, alebo vám ich rovno doručí kuriér, takmer 27 párov.

No a ak si chcela rodina kúpiť auto, tak za 1 osobný automobil museli dať 27 mesačných miezd (2 a ¼ roka) jedného z členov domácnosti. Ale až vtedy, keď na nich vyšiel rad v poradovníku, do ktorého sa včas zapísali a vo farbe, ktorá jednoducho „bola“. Dnes, čiže 35 rokov po asi najvýznamnejšom míľniku v našich novodobých dejinách, pracujeme na osobný automobil menej ako 1 rok (vydáme naň 11 hrubých mesačných miezd).

Dokonca aj potravín si za dnešné mzdy môžeme kúpiť viac. A to sa, samozrejme, vôbec nerozprávame o rozdieloch v kvalite tovarov a služieb na vtedajšom západe alebo dokonca dnes.

Všetky tieto zmeny, máme už dnes za sebou. Zároveň je jasne vidieť, že po prvotnej fáze priniesli zmenu k lepšiemu. K lepšiemu životu, lebo to by malo byť meradlom a smerovaním dobre spravovanej spoločnosti. V prvotnej časti tejto cesty to možno nebolo ešte tak vidieť, ale dnes už je to jasné. Asi nikto z nás by sa už nechcel vrátiť do onej doby. Hoci každý z nás, si na tie časy, keď bol mladý, rád zaspomína. Žiaľ, dnes opäť raz stojíme na rázcestí. Vyspelejšie krajiny nedobiehame.

A začíname sa dezorientovane pozerať okolo seba na všetky strany. November´89 je jasne viditeľným míľnikom vývoja našej spoločnosti. A čo vy? Všimli ste si November 1989? Pretože dôležité je nielen to, kde sme dnes, ale aj to, kam smerujeme.